Tisíc tvárí jednej ženy XIII.

6. prosince 2014 v 15:00 | Sayuri |  Tisíc tvárí jednej ženy
Ked vyšli z budovy, v ktorej sa festival konal bola hlboká noc. Isabela čakala, že sa bude pomaly rozvidnievať, no márne. Nemala žiadny orientačný zmysel cez deň a strašne sa bála, pretože v tme nevidela vôbec nič. Aiko sa neustále točila okolo nej, vkuse padala, potácala sa a ktovie čo ešte. Našťastie jej Isabela vzala kabelku, pretože nechcela aby volala svojej mame. Ved predsa má len 17, nebolo by dobré, keby sa dozvedela, že jej dcéra je takto opitá. Aj ked popravde by sa Isabele pomoc hodila. "Aiko. Aiko." Stále na ňu volala, pretože mala pocit, že jej zaspí na ramene, zatiaľ čo sa ona trápi. Prešli pár metrov a Aiko sa ocitla na zemi. Isabela už naozaj nevládala. Bola štíhla a navonok krehká. Samozrejme Aiko tiež nebola tučná, ale vláčiť cez polovicu areálu podnapitú kamarátku bolo aj nad jej sily. Dokonca sa pristihla ako má chuť niekoho zavolať. Ale zase, čo by im povedala? A hlavne komu. Aj tento svoj šialený nápad zamietla. Ved sa o chvíľu rozvidnie a nie je až taká zima. Napadlo jej pri pohľade na lavičku. Aiko na ňu posadila a ona si sadla vedľa nej. Premýšľala. K internátu cestu nájde. Ale ako sa vyšplháme hore? Sakra! Naozaj sa obávala. Bola tma a ona dobre vedela, čo všetko sa v tme môže skrývať. A hlavne kto. A najhoršie na tom bolo, že vedela, že je zraniteľná. Mala na sebe dlhé šaty, v ktorých sa rozhodne nedá utekať a ešte k tomu pri sebe Aiko. Modlila sa, aby nikto neprišiel.


Po chvíli si uvedomila, že musia ísť ďalej. Opäť chytila Aiko a vybrali sa uličkou, ktorú osvetľovali lampy. Ked Isabela uvidela parkovisko, potešila sa, že sú blízko.
"Aiko. Nepadaj! Sakra!" zanadávala, ked jej Aiko opäť spadla. Začala sa chichotať a Isabela sa na ňu vážne nahnevala.
"Panebože" povedal niekto a Isabela sa zľakla tak ako ešte nikdy. Z parkoviska sa k nim blížila akási osoba, ktorú bolo na metre veľmi ťažké rozoznať. "Čo tu robíte?!" Neskôr sa jej zdalo, že hlas je známy.
Bol to Ruriko. Cez ruku mal prevesený kabát a v ruke držal kľúče od auta.

"No, povedzme, že ideme na internát." Tušila, že mu to doplo, veď predsa nebol hlúpy a ked videl na zemi Aiko, spočítal si koľko je 2+2. "To ste sem prešli od Auly až sem cez záhradu?" spýtal sa. Isabela prikývla. "S menšími prestávkami." Snažila sa opäť zodvihnúť Aiko. Ruriko si svoj kabát obliekol, kľúče zastrčil do vrecka a podišiel k nim. "Pomôžem vám." Pomohol Aiko zo zeme a z jednej ruky ju chytil on a z druhej Isabela. "Nemyslite si o nej nič zlé, zvyčajne takto nevyvádza." Snažila sa vysvetliť. "Chápem. Mladí ľudia už takí bývajú. Len ma prekvapuje, že vy ste nepila." Pozrel sa na ňu, aj ked mu Aikina visiaca hlava trochu prekážala. "Nemám rada alkohol." Objasnila mu.
Cesta po schodoch bola doslova trápením. Aiko nevedela udržať rovnováhu a Ruriko s Isabelou sa hoc snažili, jej miernym pádom nestihli zabrániť. Dostali sa pred Isabelinu izbu. Jednou rukou odomkla a ked sa ocitli v strede izby, Ruriko zasvietil. Opatrne položili Aiko na voľnú posteľ a tá hneď odkväcla.
Isabela pochopila, že sa túto noc, vlastne týchto pár hodín do rána nevyspí.

"Snáď bude v poriadku." Vyjadril starosť Ruriko. "Dúfam." Odpovedala mu Isabela. Chvíľu sa na seba pozerali, ked Aiko zazvonil mobil.
"Ach, to bude jej mama. Čo jej len poviem." Uvažovala. "Povedzte, že je už neskoro na to, aby ste chodili domov a že prespíte na internáte."
Isabele sa jeho nápad zapáčil. Zodvihla mobil a presne to povedala. "Dúfam, že budete spať spolu! Nedovoľ Aiko aby spala inde!" prikázala jej.
Isabela trochu nechápala, ale sľúbila jej to. Aiko vyzerala na posteli ako spiaca princezná. S dlhými šatami spala na bruchu, čo ju očividne muselo bolieť ale kedže to ani nevnímala, bolo to v poriadku. Jedna ruka jej stále padala na zem a Isabela sa tomu trochu zasmiala.
Ruriko si všimol mačiatko. "Ešte stále ho máte." Čupol si a pohladil ho. "Nemám ho kam inam dať. Obľúbila som si ho." Opäť sa na ňu pozrel. V prvý deň ked ju uvidel čakal namyslené dievča bez štipky ľudskosti. No ona ho každým dňom prekvapovala. "Máte šťastie že zajtra nie je škola. Mali by ste si oddýchnuť." "Budem sa snažiť."
"No mal by som už ísť. Snáď budete v poriadku." "Ďakujem vám. Za všetko." Usmiala sa. "Dovidenia v škole." Pozdravil a odišiel.

Isabela ostala v izbe sama s Aiko. Vyzliekla si šaty a obliekla si svoje pyžamo. Vlastne to tentoraz bola malá ružová sexy nočná košieľka, trochu priehľadná, ale Isabela mala v pláne sa rýchlo vopchať do perín a zaspať. Naozaj bola vyčerpaná.
Ked si konečne ľahla a počula Aiko rovnomerne dýchať, upokojila sa. Z vlasov si dala dole všetky sponky, ktorými boli pripnuté a tentoraz sa neodlíčila. Nemala chuť ani čas. Bolo takmer pol piatej. V perine cítila úžasné teplo a konečne zaslúžený oddych. No vyrušilo ju klopanie na dvere. Isabela dostala mierne nervy. Chcela už spať. Chcela oddychovať. Preto sa vôbec nezaoberala vecami, ako bol župan, rýchlo vstala z postele, zažala svetlo a otvorila dvere.

Vo dverách stál Ruriko. Mal v pláne na ňu len tak vybehnúť s tým, že si iba prišiel po to, čo si zabudol, no nezmohol sa na slovo. Isabela totiž vôbec nevyzerala ako tínedžerka. Rozpustené blond vlasy jej neposlušne padali do tváre, dlhé štíhle nohy by sa dali prirovnať k tým, ktoré majú dievčatá u Victoria' s secret. A samozrejme tak trochu videl aj to ostatné, čo by inak nikdy nevidel. Zo slušnosti sa preto rýchlo otočil. Isabeline zmysli boli mierne otupené únavou, preto nechápala. "Pre.. prepáčte, zabudol som si u vás kľúče od auta. Ak by ste bola taká dobrá a podala mi ich." Snažil sa znieť, že ho to nevyviedlo z miery aj ked to nebola pravda. Jedna z vecí bolo, že nahých žien už pár videl. No žiadna ho ešte neočarila tak, ako práve ona. Ked si konečne uvedomila, že tam stojí len v nočnej košieľke trochu sa zháčila a rýchlo si vzala župan, ktorý bol na stojane hneď vedľa dverí. "Ehm.. prepáčte.." Ruriko pochopil, že už sa chystala na spánok. No tak trochu ďakoval bohu, že si zabudol kľúče a že sa pre ne rozhodol vrátiť. Isabela sa poobzerala po izbe. Pri mačiatku uvidela čierny zväzok. Dvere nechala otvorené a išla pre nich. Ruriko aj ked nenápadne pozeral za ňou. Ked kľúče vzala a podišla k Rurikovi, začervenala sa. "Nech sa páči." Podala mu ich, ked nastavoval ruku. Opatrne si ich vzal, nechcel jej spôsobiť ešte väčšie problémy ako mala. Ked sa jeho prsty dotkli tých jej, obaja mali pocit, že im cez ruky prebehla iskrička elektrického prúdu. Ruriko preto ruku rýchlo odtiahol a kľúče si vložil do vrecka. "Ďakujem. Ospravedlňujem sa, že som Vás vyrušoval. Dobrú noc." Isabela mu dobrú noc popriala tiež a zavrela dvere. Ked sa ocitla opäť tvárou k svojej izbe a uvidela stále narovnako ležiacu Aiko pochopila, že sa asi nevyspí. Hoc ako unavená bola, jej myseľ by aj tak neprestajne premýšľala. O všetkom, čo sa dnes stalo. Vypla hlavné svetlo a zapla notebook. Nechcelo sa jej robiť nič a jas obrazovky ju ešte viac vyčerpával. No rozhodla sa, že si prezrie dokumenty, ktoré jej Grigory dal. Niekoľko euroobalov v čiernom fascikli trónilo na jej stole. Otvorila ich a čítala.

Po určitom čase sa jej však zdalo, že písmenká sami od seba odskakujú z ucelených viet. Posledné čo videla boli rozmazané slová na papieri, ked do nich spadla jej hlava. Viečka sa jej zavreli a ona zaspala.
Aiko vstala krátko po desiatej. Trochu sa preľakla, pretože nevedela kde je a ako sa tam dostala. Ked však uvidela Isabelu spať na stole, upokojila sa. Konečne našla kamarátku, ktorá ju má rada a podrží ju. Zadívala sa na mobil. Ked si spomenula, že vlastne mali spať u jej mamky, opäť sa zadívala na Isabelu. "Ach všetko dokázala vybaviť." Povedala šeptom a usmiala sa. Bolelo ju však celé telo. Jednak spala na cudzej posteli poskrúcaná ako paragraf, a ešte k tomu v dlhých plesových šatách. Podišla k Isabele a dívala sa, či spí. Jemne dýchala, všimla si, že nie je odlíčená a že má na sebe župan. To sa jej síce nepozdávalo, ale asi bola zima.
Jej umelé mihalnice sa pohli. Neisto otvorila oči. Uvidela pred sebou obraz modrých vlasov. "Dobré ráno Aiko." Popriala jej. Aiko sa na ňu usmiala, popriala aj ona jej. Isabelu bolel chrbát. Na stole ešte nespala. Papiere odsunula nabok a jemne si pretrela oči. "Pôjdeme do kúpeľne. Požičiam ti nejaké šaty." Navrhla a Aiko súhlasila. Vybrala zo skrine oblečenie pre seba aj pre Aiko, kozmetickú taštičku a uteráky.

"Sakra" Zvolala Aiko, ked si všimla mačku. "To je tvoje?" prekvapene sa pozrela. "Ktovie. Našla som ju a zatiaľ sa o ňu starám." Opäť sa upokojila a mačku pohladila. Isabela jej hodila uterák. "Poďme."
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ikari Ikari | 6. prosince 2014 v 18:49 | Reagovat

No ja stále žasnem na tom, ako ty veci komplikuješ a stále nechávaš ľudí v napätí! Zase sa už neviem dočkať pokračovania aby som vedela čo sa bude diať! Sakra sakra sakra... tri dni je dlho ;(

Ale inak super časť! Jak to všetko dokážeš vymyslieť. No ale som strašne zvedavá, či ju niekto zachráni, pevne dúfam že buď Ruriko alebo Tanaka :-D

2 Inalyn Inalyn | E-mail | Web | 6. prosince 2014 v 20:29 | Reagovat

Práve mám Isabelu o čosi radšej než predošlú kapitolu. Zachovala sa ukážkovo. Ale ty si nás nechala opäť v napätí! Chúďa mačiatko a chúďa Isabela! :O Hádam sa všetko dobre skončí pre obidve a zachráni ju Ruriko! :)
Inak náhrdelník s nekonečnom by som brala hneď :3
A že sa jej chce sa každý deň chce nalepovať tie riasy! Mne sa ani len špirála niekedy nechce dať a cez víkend na to kašlem úplne! :D
Teším sa na pokračovanie :3

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 7. prosince 2014 v 10:07 | Reagovat

[1]: prepáč, som už raz taká :D
neboj sa, niekto ju zachráni, ale kto to neprezradím :D

[2]: ohoh to som rada :)
Tak na to nalepovanie rias si nejako zvykla takže to vyzerá, že sa jej chce :D
som rada :)

4 Rea Rea | 7. prosince 2014 v 20:11 | Reagovat

Ešte že si dodala, že ju niekto zachráni :) Už som sa zlakla, že ju tak necháš dobiť :D Strašne sa mi páči, ako sa Isabella zachovala. Má u mňa plus :) A tých chlapcov by som najradšej poriadne nakopala. Síce sú vymyslený, no aj tak... Takých magorov (a ešte aj väčších) je na tomto svete mnoho.

5 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 8. prosince 2014 v 6:38 | Reagovat

[4]: ale čosi, nie som taká zlá, že by som nechala aby ju dobili :D
Jo, každého kto ubližuje zvieratám ako sú mačičky  by som dobila :D

6 Orida Orida | Web | 9. prosince 2014 v 22:49 | Reagovat

Do farebna sfarbené stromy znie trochu divne... nemyslíš? :D

Pozerám, že Isabela má tendencie strácať sa za každej situácie :D

Ajajááááj, nejak sa nám dostáva do problémov. Chudák mačiatko.

A akurát som si všimla, že mi vychádza čítať nové diely vždy deň pred vydaním toho ďalšieho :D :D

7 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 10. prosince 2014 v 15:23 | Reagovat

[6]: no asi to znie divne, skúsim sa to opraviť :D
No, nemá orientačný zmysel to je fakt :D

8 rainorchid rainorchid | Web | 26. července 2017 v 14:18 | Reagovat

Scéna s nocnou kosielkou bola pekná :-D a že: "tak trochu ďakoval bohu, že si zabudol kľúče" :D  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama