Vianoce na Malfoy Manor 16

12. března 2017 v 16:36 | Sayuri |  Vianoce na Malfoy Manor
Viem, že toto je jedna z nudnejších kapitol, kedže sa v nej nič extra nedeje, ale nemôžeme ju preskočiť, bude ešte potrebná takže sa nebojte, nasledujúca bude dosť... akčná.


Violet nečakala, že sa dozvie niečo nové. Jediné čo spis obsahoval bol opis detstva jej mamy, to ako prišla na Rokfort, ako študovala a ako sa zoznámila s Voldemortom. Nič viac. Ostala jemne sklamaná. Ked prijala Dumbledorovo pozvanie na štúdium, myslela si, že sa niečo dozvie. Niečo o Voldemortovi, o tom, prečo sa z nevinne vyzerajúceho chlapca zmenil na monštrum, prečo jej matka odišla do sveta muklov a podobne. No nedozvedela sa nič. V tej sekunde ked stála nad spismi sa rozhodla všetko ukončiť.

Rozhodla sa odísť.

Ron s Harrym ešte stále ležali na ošetrovni a zotavovali sa z povrchových zranení. Za krátko k ním prišli profesori vyhodnotiť situáciu. Debata trvala niekoľko minút a tak sa Hermiona rozhodla vrátiť na internátnu izbu.
Ked došla do svojej izby uvidela ako si Violet balí svoj čierny kufor a ostalo prekvapená. "Kam ideš?" spýtala sa milým hlasom, čo Violet spôsobilo nečakaný šok.

"Vyľakala si ma." Hodila po nej vankúš a pokračovala v balení. Hermiona si všimla, že neodpovedala na jej otázku. Zabuchla dvere a pristúpila bližšie.
"Takže... kam ideš?" spýtala sa znova. Violet prestala a zadívala sa na ňu.
"Vraciam sa späť. Do svojho sveta." Odpovedala.
"Prečo? Pozri... ak sa bojíš Voldemorta, alebo vojny... aj my sme sa báli. Ale... kým sme spolu zvládneme všetko. Ako profesori tak študenti."
"Uisťujem ťa, že Voldemorta sa nebojím. Ja len... nemám pocit, že tu patrím." Povedala trochu smutne. Hermiona si sadla na postel.
"A tam, kde chceš ísť, tam patríš?" Violet sa nad jej otázkou na chvílu zamyslela. Aj vo svete muklov mala pocit, že tam nezapadla. Ale tu už škody narobila dosť. Nechcela niekomu ublížiť. Hlavne nie ľudom, ktorých mala rada. Začala pokračovať v balení.

"Uvedomuješ si, aká si sebecká?" spustila Hermiona. "Všetky pokojné nudné dni si s nami bola, síce občas ako duchom neprítomná ale aj tak. Považovali sme ťa za kamarátku! A teraz, ked sa deje niečo vážne, ked sa niekto zranil a už veci nie sú také, ako bývali chceš zdrhnúť. Ako by si tu nikdy nebola. A myslíš, že na teba ľudia zabudnú tak rýchlo, ako sa ty snažíš zabudnúť na nich? Vieš, už niekoľko krát vravíš, že tu nepatríš. Ale chcela si to vôbec niekedy? Patriť tu? My tu žijeme niekoľko rokov a toto je náš druhý domov. Dokonca, svojim spôsobom máme radi aj Filtcha, Snapea a iných, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou školy. Nepatríš tu, ale ani si sa o to nesnažila. Odkedy si prišla si sa s každým hádala alebo si s nikým neprehovorila.
Možno tvrdíš, že sa nebojíš Voldemorta ale podľa mňa sa bojíš samej seba. Svojich pocitov. Bojíš sa toho, že toto miesto, týchto ľudí budeš mať rada. Takže si len obyčajný zbabelec."

Violet to vytočilo. Niekto ju práve nazval zbabelcom. Ju. Voldemortovu dcéru. Ako si to mohla dovoliť? V závale hnevu na Hermionu niečo nakričala cudzím jazykom, vyrútila sa z izby a prudko tresla dverami.
Vybehla malou bráničkou von na zasneženú pôdu okolia hradu. Ani si neuvedomila, že toľko nasnežilo a že je naozaj zima. Hoc svoj kostým už dávno zobliekla, na sebe mala len domáce tepláky a sivé tričko, síce s dlhým rukávom, ale nie dosť hrubé. Prechádzala sa po čerstvo napadaných vločkách čistobieleho snehu a uvažovala o tom, čo jej Miona povedala.

Možno má pravdu... Aj ked som žila vo svete muklov s mamou, mala som pocit, že tam nepatrím. Ale nikdy som sa o to nesnažila. Vždy som od všetkého utekala. Prišla som sem so zámerom spoznať minulosť mojich rodičov, zistiť, aký bol Voldemort ked bol mladší a prečo sa stal tým zlým čarodejníkom. A to bol môj jediný cieľ. Hoc som vždy túžila mať priateľov, nikdy som sa k ľudom tak nesprávala. Hoc som vždy túžila po láske, nikdy som o ňu nebojovala. Chcela som niečo, čo som nikdy nemala, no ked som sa k tomu príblížila, cúvla som. Bála som sa, že to stratím hoc som to nikdy nevlastnila. Bála som sa, že aj tak by ma ľudia opustili len čo by zistili, kto je môj otec. Ale pritom som im nedala šancu ma spoznať. Moje skutočné ja. V mnohých veciach som im klamala, mnohé im zamlčala. A aj napriek tomu som chcela aby pri mne boli a mali ma radi. Takže som v konečnom dôsledku rovnako zlý človek ako môj otec. Možno som ešte horšia. Pretože on si aspon prizná, že je zlý zatial čo ja sa schovávam za maskou nevinnosti a nechcem si pripustiť, že aj ja robím chyby. Hermiona má vo všetkom pravdu. Nikdy som sa nesnažila zapadnúť tu. Nesnažila som sa skamarátiť sa, nesnažila som sa mať školu rada. Ale kedže viem čarovať, musím tu predsa patriť. Na svete nie je lepšie miesto ako Rokfort. To mi povedala aj mama... prečo som len na to zabudla?
Chcela som sa vrátiť do sveta muklov... ale prečo? Moja matka tam už nie je. Ani otčim. Spolužiaci zo školy sa rozprchli do sveta. Tak kam by som sa vracala?
Tu v Rokforte aspon môžem napraviť chyby, ktoré napáchali moji rodičia. Môžem sa snažiť o lepší svet.

Vrátila sa späť na izbu, jemne premrznutá a červená od zimy. Hermiona sedela na jej posteli a nadávala si, aká na ňu bola zlá. Ked ju uvidela, hned sa postavila a chcela ospravedlniť. No Violet ju prerušila.
"Vypočuj ma prosím. Tvoje slová... ktoré si mi nakričala ma zranili. Ale všetko, čo si povedala bola pravda. Nikdy som tu nechcela patriť. Chcela som byť ako kométa, ktorá sa len tak zjaví a rovnako nečakane odíde. Mala som pocit, že nepatrím nikam, no ani som sa zapadnúť nesnažila. Celý život som chcela mať kamarátov, no nesprávala som sa k nim milo. A vždy som sa bála, že ma ľudia budú nenávidieť za to, kým som. No potom som si uvedomila, že som im nikdy nedala šancu spoznať ma. Preto mi prosím odpusť všetko zlé, čo som urobila. Budem sa snažiť byť lepšia. Budem sa snažiť... naozaj!" z veľkých čiernych mihalníc jej vypadla obrovská slza.

Hermionu to šokovalo natoľko, že sa takmer rozplakala aj ona. "Prepáč mi to Violet, nechcela som ti to povedať takto. A nemyslela som to v zlom. Viem, že existuje niečo, čo ťa trápi, no nebudem sa na to pýtať, ani to rozoberať. Slubujem!" povedala a skočili si do objatia.

Po pár dnoch sa škola spamätala z nevysvetliteľného útoku, no profesori sprísnili pravidlá a hlavne bezpečnosť študentov. No všetko vyzeralo ako po predtým. Museli chodiť na hodiny a vzdelávať sa a bez dozoru sa sami nemohli nikdy nepohybovať. Ked sa Violet dívala na ľudí pri raňajkách uvedomila si, že vyzerajú akoby zabudli, čo sa stalo. Každý sa venoval škole a svojim problémom. Na tvárach mali rovnaké úsmevy, rovnaké uštipačné poznámky... akoby sa nič nezmenilo. No Violet cítila, že zlo neodišlo. Práve naopak. Že sa blíži. A že je ešte väčšie ako predtým.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Joina Joina | Web | 13. března 2017 v 7:36 | Reagovat

Nudné kapitolky znám taky, taky jsem nějaké podobné napsala. Ale náhodou, není zase tak špatná.
No tedá taková mini hádka, chudáci holky.

2 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 13. března 2017 v 9:26 | Reagovat

Náhodou to nebola nudná kapitola. Páčil sa mi rozhovor s Hermionou a aj to, ako si to vytmavili, vydiskutovali a Violet sa rozhodla zostať. Mne sa to medzi nimi dvoma veľmi páčilo a myslím si, že to tn dej aj oživilo, keďže nám približuješ, v akom štádiu je priateľstvo Hermiony a Violet. Mám rada takéto scény, takže ja som si to čítanie užila. :)

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 13. března 2017 v 17:57 | Reagovat

[1]: som rada, že sa dobre čítala :)

[2]: to ma teší, že to pôsobilo dobre a nebolo to až také nudné, nemohla som to preskočiť, bude to ešte dôležité a chcela som dať dôraz na ich vývin kamarátstva

4 Siginitou Siginitou | Web | 15. března 2017 v 19:20 | Reagovat

Souhlasím, je to úžasní kapitola .)
Vůbec mě nenudila. Chtěla bych umět psát jako ty.
Už se těším na pokračování :)

5 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 16. března 2017 v 5:46 | Reagovat

[4]: dakujem za pochvalu :) ved aj ty dobre píšeš :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama