Z úcty k minulosti ╩02╩

4. srpna 2017 v 14:30 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola druhá: Kamarát

Chlapec sa na ňu zadíval chladným pohľadom. Premeral si ju od hlavy po päty a niečo mu na nej nesedelo.
"Čo tu robíš?" spýtal sa, no časom svoj pohľad namieril opäť na strom, do ktorého búchal palicou.
"Stratila som sa." Povedala Narhari ticho a snažila sa zapamätať si, ako vyzerá.
"Čo robíš v lese sa pýtam. Na to, že si sa stratila som prišiel aj sám." Nejavil záujem o konverzáciu s ňou a to Narhari udivovalo. Nie, že by bola dokonalá spoločníčka na rozhovor, ale ešte sa nestalo, že by sa k nej niekto takto správal. Pravda, väčšinou ľudia nemali na výber, pretože šľachtic bol v ich očiach niečo viac a tak nemali odvahu odporovať.
"Chcela som...vidieť niečo nové." Opatrne si chytila šaty a uvidela, že konce sú celé od blata. V duchu zanadávala. Vedela, že Risa bude mať zase prácu s jej nešikovnosťou.
"Niečo nové?" prestal sa venovať stromu a opäť sa otočil k Narhari."Žiješ azda v stráženej veži? Keď je les pre teba novým miestom?" Ani netušil, že to čo povedal bola vlastne pravda. Narhari žila v zlatej klietke z ktorej nebolo úniku.
"Niečo také. Rodičia mi nedovolia chodiť na miesta, na ktoré by som chcela." Oprela sa o strom obďaleč a nespúšťala oči z chlapcovej pozoruhodnej tváre.
"A kam by si chcela chodiť?" Narhari postrehla, že sa neopýtal nič na jej rodičov. Vlastne sa ani neopýtal, prečo ju nikde nepúšťajú.
"Na miesta, kde by som bola slobodná. Kde by som mohla byť, sama sebou." Usmiala sa pri tej predstave.
"Bývaš v dedine?"
"Trochu ďalej."
"V sídle. Pri šľachte však?" Prekukol ju? Vie, kým je? Nie. To nie je možné. Akoby mohol?
Opatrne prikývla a čakala, ako zareaguje.
"Robíš tam slúžku, že? Preto si taká nesmelá. Och ako ja tých bohatých neznášam!" vyjadril svoj postoj k nim. Narhari sa zadívala do zeme. Nezistil, kým naozaj je. Ale...nenávidí ju. A ani ju ešte nestihol spoznať.
"P..prečo ich nenávidíš?" koktavo sa spýtala.
Chlapec si sadol na zem k stromu, o ktorý sa opierala. To, že si zašpiní šaty ho vôbec nezaujímalo.
"Nenávidím ich odkedy si pamätám. Robia si, čo chcú bez ohľadu na to, či je to správne alebo nie. Svojim nezmyselným konaním ubližujú iným. Sú sebeckí, egocentrickí, namyslení a často aj krutí. Kvôli nim som prišiel o všetko. Preto sa aj učím šermovať. Chcem zmeniť svet!" vyhŕkol.
"Naučíš to aj mňa?" bezhlavo navrhla.
Chlapec pozdvihol hlavu a neveriacky sa na ňu zadíval.
"Teba? Na čo to ty potrebuješ vedieť? Chceš dať svojmu pánovi palicou po hlave?" zavtipkoval aj ked výraz v tvári nezmenil.
"Nie. Chcem zmeniť svet!" mala v sebe energiu, akú ešte nevidel.
Chlapec sa postavil a podal jej palicu. "Ukáž, čo je v tebe." Prstom ukázal na strom a nechal ju, nech sa predvedie. Niekoľkokrát udrela do kmeňa.
"Hmm. Nie zlé. Držíš to síce ako varechu a nie ako meč, ale máš potenciál." Podišiel k nej, nastavil jej správne držanie. "Skús to teraz." Opäť sa zahnala na strom. Išlo to lepšie.

"Čo tak skúsiť boj? Ty proti mne." Navrhol s posmešným tónom. Prikývla.
"Ale máme len jednu palicu."
"Druhú mám na mieste, kde som nechal koňa."
"Ty máš koňa?" Narhari sa neprestala udivovať.
"Pod so mnou." Vzal si od nej palicu a mieril hlbšie do lesa. Narhari sama nevedela, prečo ho slepo nasleduje. Rodičia ju totiž učili sa vždy cudzích strániť. Lenže ona mala pocit, že mu môže veriť.
Došli na miesto, kde sa týčila menšia čistinka. K silnejšiemu konáru bol priviazaný osedlaný kôň.
"Ten je krásny!" opatrne sa k nemu priblížila a začala ho hladkať. Medzitým si chlapec zobral druhú palicu. Hodil jej ju.
"Začneme. Počíta sa postoj aj úder. Dávaj pozor." Začali súboj. Samozrejme Narhari nemala šancu a chlapec na celej čiare vyhral.
"Uznala si prehru. To je tiež dôležité. Okrem tvojej sily je dôležité aj predvídanie. Z krokov oponenta musíš vyčítať, kam smerujú jeho údery. Akou silou bojuje, kam pôjde jeho najbližší ťah." Vysvetľoval jej najvýznamnejšie body, spomenul najznámejšie chyby.
"Cvičenie je dôležité. Ak budeš pravidelne trénovať, raz budeš dobrá." Uznal.
Narhari sa tomu potešila. Venovala sa šermu, neustále otravovala jeho koňa a chlapca sa pýtala na rôzne otázky až sa zotmelo.
Súvisiaci obrázok
"Ajajaj. Nesmiem byť doma neskoro." Zašepkala.
"Odprevadím ťa." Ponúkol sa. "Chceš sa prejsť alebo pôjdeme na koni?"
"Na koni!" radostne skríkla. Pomohol jej vysadnúť a sám sa chopil oprát.
Držala ho za pás a dívala na prírodnú scenériu okolo seba. Vietor jej povieval vlasy a ked na krátku chvíľu zavrela oči, cítila sa uvoľnene.
Zanedlho došli pred hranicu aristokratickej štvrti. Chlapec zoskočil z koňa a dievčaťu nastavil ruku. Ked zosadla, zadíval sa na honosné domy.
"Prečo im treba toľko luxusu, kým iní nemajú poriadne ani na chleba." V tom si Narhari spomenula, že celý deň nič nejedla a má stále zabalené raňajky od Risy.
"Tu máš. Ako poďakovanie." Usmiala sa a podala mu mašľou previazanú dózu s buchtami. Chlapec si ich opatrne vzal.
"Ked mi budeš nosiť takéto fajné jedlo, budem ťa učiť šermovať. A naučím ťa aj jazdiť na koni." Snažil sa uzavrieť dohodu.
"Platí."
Šibalsky sa usmial a poprial jej pekný večer.
V smútku kráčala po príjazdovej ceste. V tom si na niečo spomenula. Hneď sa rozutekala za chlapcom v nádeji, že ho ešte zastihne. Nemýlila sa. Ešte len nasadal na koňa.
"Niečo si zabudla?" starostlivo sa spýtal.
"Áno. Zabudla som sa ťa opýtať, ako sa voláš." Usmiala sa.
"Waren. Volám sa Waren." Chytil opraty, koňa otočil svojim smerom a vzdialil sa jej z dohľadu.
Nestihla som mu povedať to svoje. Pomyslela si, ked odišiel.

Opäť sa vydala na cestu do sídla. Kráčala tancujúcim pohybom, pospevovala si pesničky a cítila sa nadmieru spokojná. Toto bol rozhodne najlepší deň môjho života! Došla na to, ked si rekapitulovala udalosti, ktoré sa práve odohrali.
A za všetko môže ďakovať práve Warenovi. On jej ukázal aspoň kúsok zo sveta, po ktorom tak túžila. Rozhodla sa, že musí niečo vymyslieť, aby sa z domu vytrácala častejšie. Aby zažívala viac takýchto úžasných dní.
Ked už bola doma, Risa jej naliala do kade teplú vodu a pridala bylinky. Zapálila vonné tyčinky a nechala pani relaxovať.
Narhari vedela, že aj ked to bol pre Warena možno deň ako každý iný, jej prišiel neobyčajný.
Tešila sa už len pri pomyslení, že s ním bude tráviť viac času, že sa naučí niečo nové a vypadne z prostredia arogantných ľudí, ktorí iba predstierajú akí sú dokonalí.
Presne tak. Ani jej sa títo ľudia nepáčili. Hoc k nim mala bližšie ako k dedinčanom, nemala ich až tak rada. Neustále sa pretvarovali, hrali na všetky strany, robili len to, čo pre nich bolo výhodné a iným sa ani nezaoberali. Nechcela si to pripustiť ale Waren mal pravdu. Chceli, aby sa celý svet točil okolo nich. A užívali si všetkej pozornosti. Narhari však taká nikdy nebola. Rada sedela v kúte sama a s nikým sa nebavila. Mala radšej hlinu ako hodváb. Viac si rozumela so služobníctvom ako s úradníkmi či aristokratmi. Obyčajní ľudia jej prišli zaujímavejší ako vybraná spoločnosť. Nerada diskutovala o móde, o chlapcoch či o tom, kto má aké šaty či prstene. Radšej trávila čas čítaním kníh, sledovaním bežného života alebo sa len tak prechádzala v lone prírody a užívala si čerstvý vzduch. Milovala kone a chcela sa na nich naučiť jazdiť. No jej chrbát si ešte živo pamätal ťahy biča, ktorými ju otec obdaroval, ked len vysadla na jeho koňa. Jej uši si spomínali na vreskot slov, ktoré sršali v deň, ked sa vrátila s bochníkom chleba od dedinčanov. Ten chlieb, ktorí oni hodiny piekli a venovali mu svoj drahocenný čas a posledné suroviny...ten chlieb, ktorý jej otec švihom ruky hodil na zablatenú zem a pošliapal drahými topánkami.
Striaslo ju, ked si na to všetko spomenula.
Jej otec vždy vravieval, akí sú dedinčania ubolení vlastným životom a ako túžia po tom, ktorý majú oni. No zakaždým, ked sa ocitla v dedine videla opak. Tešili sa z toho, ako žili. Ďakovali aj za to málo, čo mali a v srdci boli o dosť lepšími ľuďmi, než šľachtici kedy byť mohli.

Ked sa nasledujúci deň rodičia vrátili, Narhari nemohla opustiť dom. Celé hodiny jej rozprávali príhody z tajomného stretnutia, no pointu jej zamlčali. Povedali len, že to bude mať výrazný dopad na ich životy. Obaja boli v dobrej nálade a otec dokonca nekarhal služobníctvo.
"Môžem ísť do lesa?" vyhŕkla ticho. Rodičia stíchli a otec sa na ňu zadíval vražedným pohľadom.
"Načo?" spýtal sa. Narhari sa aj bála pokračovať.
"Učiť sa. Etiketu. Lepšie sa mi učí, ked som sama..." vymyslela si výhovorku. Otcovi sa to nezdalo. V iné dni by ju pravdepodobne nepustil, no tento deň si nechcel pokaziť karhaním svojej dcéry.
"Tak choď. Ale nevzďaľuj sa veľmi." Povedal napokon a Narhari sa nesmierne potešila.
Opäť vyhľadala Risu a vzdialila sa zo sídla.

"Neveril som, že prídeš." Usmial sa na ňu Waren, ked mu doniesla koláče.
"Popravde? Ani ja. Ale o-...teda pán domu má dobrú náladu a tak mu jedna slúžka nebude chýbať." Cítila sa previnilo, že mu klame o tom, kým je. Ale ak by povedala pravdu, asi by s ňou prerušil všetky kontakty. A to nechcela.
"Jedlo je výborné, ako vždy." Mal na ústach trochu práškového cukru, na čo sa Narhari zachichotala.
"Naučím ťa jazdiť na koni." Vymyslel plán na dnešný deň. "Najprv pôjdem s tebou, ale ty budeš vpredu držať opraty. Potom ťa nechám ísť samu." Vysvetlil postup. Narhari si neisto sadla a opatrne chytila postroj.
"Musíš si byť istá tým, čo robíš. Kôň tvoju neistotu cíti a bude ťažšie kontrolovateľný. Pevne to uchyť, seď sebavedomo." Dirigoval ju a ukazoval, ako na to. Po chvíli, ked sa naučila rovno sedieť a postroj držať pevne, kopol koňa a vyštartoval.
Jazdili hodnú chvíľu a Narhari sa tešila, že sa do toho dostala.
"Tak čo, pôjdeš sama?" zosadol z koňa a čakal, ako zareaguje. Bála sa, no chcela si to vyskúšať.
"A ked to nezvládnem?" obývala sa.
"Ako chceš zmeniť svet, ked sa bojíš čo i len jazdiť?" jeho slová jej dodávali odvahu. Prikývla. Popohnala koňa a cválala preč. Waren sa však za ňou rozbehol. Pre každý prípad.

"Naučila si sa to dosť skoro. Mne to trvalo dlhšie." Sadol si k nej do trávy, ked nechali koňa vydýchnuť.
"Vážne? Rada by som jazdila častejšie, ale nedovolia mi to."
Hodnú chvíľu sa rozprávali o živote, o príkazoch a zákazoch, až sa Narhari postavila, oprášila šaty a vzala svoj batôžtek.
"Musím sa vrátiť. Ak budem dlho, budú ma hľadať." Vzdychla.
"Uvidíme sa ešte? Si moja jediná kamarátka." Smutno sa spýtal.
"Dúfam. Len neviem, kedy to bude." Zosmutnela, no zároveň sa tešila, že ju Waren nazval svojou kamarátkou.

Obrázok: Dorama Warrior Baek Dong Soo



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 4. srpna 2017 v 16:37 | Reagovat

Veľmi pekná časť. Som rada, že sa Waren zmenil k lepšiemu, teda že jej ukázal, že vie byť aj fajn, až na to, že stále sa neopýtal na jej meno. Mohol by byť trošku slušnejší, vedieť čo sa patrí, ale inak je to dobrý sympaťák. ^^
Teším sa na ďalšiu kapitolu. :)

2 LM LM | E-mail | Web | 4. srpna 2017 v 16:37 | Reagovat

Pekné pokračovanie. Meno Waren mi síce dole krkom nejde, lebo mi nesedí do daného obdobia a pravdepodobne ani krajiny, ale nevadí. Je to dobrá časť a teším sa na pokračovanie :)

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 4. srpna 2017 v 16:43 | Reagovat

[1]: Aj ja som rada, že ukázal trochu zo svojej lepšej časti. Neboj sa, všetko bude :) Som rada, že sa zatial páči.

[2]: Jo, pôvodne som chcela dať skutočné kórejské mená ale ľudom, ktorí sa o Kóreu moc nezaujímajú by sa asi ťažšie čítali až plietli, tak som sa rozhodla pre takéto mená. Popravde som ešte pred vydaním chcela jeho meno zmeniť na "Mateo" ale to zase mne nesedelo :D

4 ~Rhiain ~Rhiain | Web | 4. srpna 2017 v 19:11 | Reagovat

Musím sa priznať, že Waren mi riadne lezie na nerv... Teda, to meno, nie tá postava. Asi by som radšej toho Matea, ako si uviedla v komentári hore :D

Inak, nejak rýchlo sa "skamarátili". Ale to bude asi fajným jedlom, veď láska ide cez žalúdok :D Som hrooozne zvedavá, čo bude ďalej ^^

5 dinosaurss dinosaurss | Web | 4. srpna 2017 v 22:22 | Reagovat

Moc povedené pokračování. Zajímalo by mě, co nastane, až Waren zjistí, že je Narhari od těch bohatých. :-D To bude ještě zajímavé, každopádně se už moc těším na pokračování.. :-)

6 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 5. srpna 2017 v 6:59 | Reagovat

[4]: Tak ste to mali napísať pri anotácii príbehu, možno by som meno vtedy stihla zmeniť :D Teraz už som si na to zvykla a mám už dosť rozpísané, že už nemôžem :D

Dobré jedlo je cesta ku všetkým kamarátsvam, ved človek, ktorý ti nosí jedlo predsa nemôže byť zlý :D

[5]: No to bude ešte zaujímavé, som rada, že sa páči^^

7 ~Rhiain ~Rhiain | Web | 5. srpna 2017 v 12:12 | Reagovat

Priznávam, že anotácia akosi prešla pomimo mňa, sorry :-D Ale ja si zvyknem na meno :-D

8 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 5. srpna 2017 v 12:32 | Reagovat

[7]: Ach ták, no nevadí, ked niečo, tak vždy ked si všimneš "W" tak si v mysli pomysli na iné meno :D :D

9 leeaibili leeaibili | E-mail | Web | 5. srpna 2017 v 17:56 | Reagovat

Opět pěkná část a opět je to na mně příliš rychlé xD ale nevadí, já se přizpůsobím :)

10 Sayuri Sayuri | Web | 5. srpna 2017 v 17:59 | Reagovat

[9]: Hmm..ono možno to pochopíš po 4 kapitole, že prečo je to také rýchle. Ono..má to svoje dôvody, ktoré sú zatial pre čitateľa neznáme ale časom...časom sa to ukáže! :D
A dakujem, som rada, že sa páči^^

11 leeaibili leeaibili | E-mail | Web | 6. srpna 2017 v 10:48 | Reagovat

Ok, ok :).
Tak to už se těším :).
Jinak spěšný jsem myslela jako rychlý děj, málo rozepsaný. Ale jak říkáš, má to důvod, tak do toho nebudu kecat :D.
Nemáš zač :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama