Z úcty k minulosti ╩04╩

18. srpna 2017 v 12:49 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola štvrtá: Záchrana

V dlhých šatách sa vydala naprieč mestom. Vlasy mala začesané do nádherného drdola, v ktorom bola zapichnutá jej povestná vlásenka. Vedľa nej kráčala kamarátka Tahira a za nimi dvaja mečmi ozbrojení strážnici. Chodila medzi uličkami rušného mesta, stretávala sa bežnými ľuďmi a zaoberala sa ich problémami.
"Narhari? Nepôjdeme aj na trh? Uvidíme, či je tam všetko v poriadku." Spýtala sa jej Tahira a narážala na vysoké ceny, ktoré obchodníci často pýtajú aj za pomerne lacný tovar.
"Iste. Skočíme tam." Usmiala sa. Stráže ich nespustili z očí.
Trh bol najrušnejšie miesto, s výnimkou dňa Osláv, kedy sa všetok ľud zhromaždil na nádvorí kráľovského paláca. Ľudia horlivo nakupovali, hádali sa o ceny, a častokrát aj debatovali a klebetili o politike alebo o šľachticoch.
"Vaše Veličenstvo!" vykríkol postarší muž, ktorý predával vlásenky. Narhari už dôverne poznal, bola jeho stála zákazníčka.
Tisíckrát chcela, aby ju ľudia volali menom, ale vraj sa niečo také nedovoľovalo.
"Dobrý deň Serben." Usmiala sa a muž sa poklonil. "Ako sa dnes máte? Nový tovar?" Ľudia mali Narhari veľmi radi. Bola vždy milá a usmievavá, a ako jedna z mála významných ľudí sa o nich skutočne zaujímala.
"Och, dakujem za otázku, Vaše Veličenstvo, mám sa dobre. Bohužiaľ nemám nový tovar. Predvčerom ma okradli." Priznal sa muž.
"Okradli? Kto?" zvraštila obočie. Vedela, že mnohé jeho vlásenky sú cenné, pretože boli buď ručne robené alebo dovážané z ďalekých zemí. Mali na sebe nádherné drahé kamene, zlato, či striebro. Ale, že už sa kradnú aj vlásenky, to by si nikdy nepomyslela..
"Neviem, Vaše Veličenstvo. Nepoznal som ich. Ale podľa toho, ako vyzerali by som povedal, že to boli len deti." Zalomil rukami. Pre obchodníkov je predaj jediný zdroj príjmu a často ked odvedú dane zostane im žalostne málo. Preto si cenia každého zákazníka a každý jeden tovar.
"Pokúsim sa ti pomôcť Serben. Urobím, čo sa bude dať. Pre začiatok...kúpim si tieto dve." Ukázala na tyrkysové kvety s veľkou bielou perlou uprostred a tmavomodré slzy. Ked mu dala peniaze, muž jej ich s radosťou podal a trikrát poďakoval. Narhari tyrkysovú vlásenku podala Tahire.
"Za čo som si to zaslúžila?" spýtala sa pobavene a hned si vlásenku vopchala do vlasov.
"Za to, že si." Odpovedala Narhari. Druhú vlásenku si zabalila do provizórnej tašky.
"Nebudete ju nosiť veličenstvo? Táto je veľmi pekná, krajšia ako tá vaša." Povedal starček.
Narhari sa na neho zadívala.
"Odpusťte Vaše Veličenstvo! Nechcel som sa Vás dotknúť!" ospravedlňoval sa s úklonom.
"Viem, že podľa všetkých je moja vlásenka škaredá. Ale v mojich očiach je táto najdokonalejšia." Usmiala sa rukou si prešla po veľkých marhuľovo sfarbených kvetoch.

"Prestaňte! Nechajte ju!" kričala hŕstka ľudí. Narhari s Tahirou sa pozreli na miesto, odkiaľ sa hlasy ozývali.
Na zemi ležala žena v otrhaných zašpinených šatách a nad ňou sa skláňali dvaja statní muži.
"Ak nezaplatíš, zabijeme ťa!" povedal jeden s dlhými fúzmi.
"Nemám peniaze!" vzlykala žena. Mnohí okoloidúci sa zastavili a snažili sa mužov od ich úmyslov odhovoriť.
"Dá sa platiť aj inak, ako peniazmi." Povedal druhý a žena si inštinktívne zakryla jemne odhalený hrudník.
"Sama si za to môžeš." Zodvihol nohu a chystal sa ženu kopnúť.

"Zadrž!" zakričala Narhari. Ľudia jej uvoľnili cestu a tak a dostala až k trom aktérom.
"Prečo ubližuješ nevinným ľudom?" spýtala sa s vážnosťou v hlase. Muž sa na ňu zadíval. Ked si všimol kráľovské stráže, pochopil, kým je.
"Čo robí niekto, ako vy tu, Vaše Veličenstvo?" oslovenie povedal s pohŕdaním, takže Narhari vedela, že to nebude mať ľahké.
"Nie som ako iní aristokrati. Ja sa zaujímam aj o bežných ľudí." Vyslovila a nespúšťala pohľad z mužových čiernych očí.
"Odkedy? Aj tak. Čo ma po tom. Hentá nezaplatila. A platiť treba." Ukázal prstom na ženu stále ležiacu na chladnej zemi.
"Čo ti dlhuje?" vyzvedala. Tahira sa s úsmevom dívala na svoju kamarátku. Vedela, že ľudom niekto ako ona chýbal. Aj ona sa síce zaujímala o bežný ľud, ale nemala takú odvahu ako Narhari.
"Pred pár dňami som jej požičal peniaze na jedlo. A nevrátila mi ich." Osopil sa. Druhý muž trochu ustúpil.
"Ved ich teraz nemá. Za to ju musíš hneď mlátiť? Raz by ti to určite vrátila." Verila tomu.
"Raz? A ja budem ako z čoho žiť?" nechápal jej slovám.
"Ak máš peniaze na požičiavanie, máš aj na živobytie." Logicky uvažovala a dedinčania prikyvovali.
Narhari niečo šepla vojakovi za ňou. Muž vytiahol z pošvy meč.
"Schovaj to. Ja nie som za boje. Tu máš." Hodila mu dve mince zlata. "To hádam stačí." Muž meč rýchlo schoval a venoval Narhari dlhotrvajúci pohľad.
"Prečo ste mi to dala, Vaše Veličenstvo?" teraz ju už oslovil jemnejšie.
"Ako som povedala. Ja som jedna z tých, ktorá sa stará." Usmiala sa a podišla k žene. Podala jej ruku a pomohla vstať.
"Si v poriadku?" spýtala sa jemne, ked muži zutekali preč. Dedinčania tlieskali a radovali sa, že majú niekoho, ako je ona. Žena neisto prikývla.
"Nepoznám ťa? Prídeš mi povedomá." Zadívala sa do jej otlčenej tváre.
"Poznáte Veličenstvo. Istú dobu som u vás slúžila. Ešte v dedine Tangensa." Chcela sa usmiať, ale rozbitá pera jej v tom bránila.
"Risa?!" vykríkla zdesene Narhari.

Vrátili sa do paláca. Narhari prikázala pripraviť v kúpeľni plnú kaďu teplej vody s bylinkami a kuchyni nariadila spraviť dobré jedlo.
Slúžky Risu vyzliekli zo zničených šiat a uložili do kade.
"Nemusíte to robiť, Veličenstvo. Ja sa o seba postarám." Prišlo slúžke trápne, že sa o ňu jej bývala pani takto stará.
"Risa. Celé moje detstvo si sa o mňa starala. Ako si skončila tu?" sadla si na stoličku oproti kadi.
"Ach, Veličenstvo. Ked ste sa s rodičmi odsťahovali, pán nás všetkých vyhnal a sídlo v dedine predal. Vraj už nechce mať nič spoločné s tou dedinou. Mnohí šli slúžiť inam. Aj ja. Cestovala som po krajine, lenže časom som nezvládala robiť otrokársku prácu. Bývalý pán ma potreboval 24/7, celé dni som nespala ani nejedla, tak som odišla. Avšak nevyplatil mi peniaze a ja som skončila na ulici. Celé dni som si hľadala novú prácu, ale nikto ma nechcel zamestnať. A tak som sa zadlžila." Jemne sa usmiala.
"Risa... nevedela som, že si to mala tak ťažké. Neboj sa. Už bude dobre. Ja ťa zamestnám."
"Nakoniec je pravda, čo sa povráva. Že ste anjel ľudu." Ďakovala Risa.
"To, že sa povráva?"
"Áno Veličenstvo. Pomáhate chudobným, ponúkate liečbu chorým, sprostredkujete pohreby mŕtvym. Ceníte si každý jeden ľudský život." Postavila sa z kade a osušila si mokré telo.
"To preto, milá Risa, lebo každý jeden ľudský život je cenný."

Po kúpeli si sadli na kvetmi ozdobenú terasu. Výhľad mali na krásne, stále udržiavané kráľovské záhrady.
"Povedzte mi, Veličenstvo, ako sa vám žilo? Aký je váš manžel? Povedzte mi všetko!" našla si dobrú polohu na dlhé sedenie a s radosťou počúvala rozprávanie svojej pani.
"Risa. Milá moja, dobre sa mi žije. Ked som odchádzala zo sídla... bola som smutná. Prvé mesiace mi chýbala dedina, chýbal mi môj starý život. Ale časom som si zvykla. Aj roly princezny som sa, hádam, chopila dobre. Snažím sa pomáhať ľudom, meniť svet. A čo sa týka môjho manžela, tak je to úžasný človek. Veľmi si rozumieme, sme dobrými kamarátmi." Začala svoje rozprávanie.
Risa sa za pani úprimne tešila. "Vedela som, že budete takáto, Veličenstvo. Už v detstve ste taká bola." Zadívala sa na postupne tmavnúcu nočnú oblohu.
"Aká som bola?" nechápala Narhari.
"Taká...iná. Obyčajná. Nie ako ostatné princezny. Nie ako šľachta. Mali ste radi bežných ľudí. Pomáhali ste im."

Narhari si rada spomínala na rodnú dedinu. Pred rokmi, ked okolo nej prechádzala sa v nej chcela zastaviť, ale rodičia jej to nedovolili. Vraj na niečo také nemá dôvod. Narhari nechcela spôsobovať rodičom problémy. Tak to nechala tak. Ale po čase sa karty obrátili. Ked Narhari získala status princezny, jej rodičia ju už nemohli obmedzovať tak, ako kedysi. Začala chodiť do mesta a pravidelne sa stretávala s občanmi, aby rokovala o zlepšeniach, ktoré môžu pozdvihnúť národ.
"Pretože som ako oni, Risa. Ľudia sú len ľuďmi. Postavenie nás až tak nelíši." Pravdaže Risa to videla inak. Ona nemohla chodiť kade chcela, nemohla si kupovať drahé šaty či šperky. Ale pani nikdy nezávidela. Práve naopak, dopriala by jej všetko. Vedela, že má dobré srdce.
"Už som si našla aj kamarátku. To mi v živote chýbalo. Niekto, kto by ma vypočul. Pomohol mi. Kto by ma mal rád takú, aká som." Usmiala sa pri spomenutí Tahiry.
"Som za Vás úprimne rada, Veličenstvo. Som šťastná, ked Vy ste šťastná." Narhari si veľmi nechcela priznať, že jej Risa chýbala. Pretože patrila k jej minulosti. K životu, ktorý zanechala pred siedmymi rokmi v malebnej dedinke. K životu, ktorý teraz už nežije.

Nasledujúce ráno Narhari hľadala manžela, no nebolo po ňom ani stopy. "Hector? Kde je Jeho Výsosť?" spýtala sa strážnika, ktorý mal hliadku pri jej komnate.
"Jeho Výsosť šla na lov. Pravdepodobne Vám to zabudol povedať. Vráti sa až o pár dní, Veličenstvo." Odpovedal muž.
"Hm... mám na dnes nejaké plány?" svoj rozvrh nevedela tak dokonale, ako strážnici, ktorí ju nemohli spustiť z očí. Muž chvíľku premýšľal.
"Nie, dnes má Veličenstvo voľno. Zajtra Vás však čaká stretnutie s ministrom financií." Informoval ju.
"Slečna Tahira sa nachádza v paláci?" opustila priestor dverí svojej komnaty a vydala sa na dvor. Strážnik ju nasledoval.
"Nie Veličenstvo. Slečna Tahira šla navštíviť rodičov do hôr."
Narhari trochu zosmutnela. Čo má robiť celý deň? A ešte k tomu sama? V tom si spomenula na Risu.
"Tá žena, ktorú som včera priviedla, je v poriadku?"
"Áno Veličenstvo, už sa aj pustila do upratovania."
"Daj mi ju zavolať. Bude ma sprevádzať mestom." Vymyslela úžasný plán. Zase navštívi ľudí, vyrieši zopár susedských sporov a zároveň ukáže Rise malebné mesto.
"Rozkaz Veličenstvo." Muž vydal príkaz inému vojakovi. On sa od Narhari nemohol vzdialiť ani na krok. Jeho Výsosť mu prikázala byť jej v pätách aj ked to ona sama zakáže. Takže si muž nedovolil odísť ani len na zlomok sekundy.

Po chvíli ju Risa čakala na nádvorí paláca a obdivovala všetky jeho zákutia. Bola to najhonosnejšia budova, akú kedy videla a ani vo sne by jej nenapadlo, že sem raz bude môcť vôbec vkročiť.
"Veličenstvo." Poklonila sa, ked zbadala Narhari.
"Presvedčím ťa, aby si mi hovorila len Narhari?" šibalsky sa usmiala. Slúžka sa zatvárila neisto. Veličenstvo môže menom oslovovať len vybraná spoločnosť a ona k nej rozhodne nepatrila. Opatrne pokrútila hlavou.
"Aspoň som to skúsila. Vieš, takmer si nepamätám už ani svoje meno. Každý ma tu volá Veličenstvo alebo tak podobne." Pozdvihla ramená. Chytila slúžku pod pazuchu a vybrali sa do mesta.

"Chodíte sem často, však Veličenstvo?" spýtala sa Risa, ked videla, ako sa jej pani usmieva na všetky strany. Ľudia ju zdravili, často jej aj núkali dobroty, deti sa s ňou túžili hrať.
Risa vedela, že jej pani má moc zmeniť biedne životy ľudu. Už teraz ju milovali, hoc ju veľmi nepoznali. No už len tým, že sa o nich zaujímala si získala ich priazeň.
Šľachta sa o bežný ľud zaujímala veľmi málo. Okrem dňa, ked a vyberali dane, aristokrati do mesta zväčša nechodili. Jedine ak do podnikov či za spoločnosťou málo oblečených žien.
"Urobíš to znova a zabijeme ťa." Započuli z diaľky. Obe sa zadívali na skupinu ľudí, ktorá obkolesovala obchodníka s maľbami. Boli zahalení v čiernom, na tvárach mali šatky a za opaskom nosili meče. Narhari sa pohla smerom k nim.
"Nechoďte tam, Veličenstvo. To sú ľudia z Adalrico." Zastavila ju Risa.

Obrázok: Bohužiaľ netuším odkiaľ to je, mala som to v pc už dlhšie.



Predchádzajúca časťNasledujúca časť
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 18. srpna 2017 v 14:41 | Reagovat

Tak sme sa posunuli o dosť ďalej. Čas ubieha a Narhari si zvykla tam, kde je. No je pekné vidieť, že si rozumie so svojim manželom, aj keď kto vie, či sú len priateľmi, alebo je to láska. To predsa by malo patriť k manželstvu, aj keď v tej dobe, ktorú opisuješ, to zas až také potrebné nebolo a to najmä v prípade rodín, ktorým išlo o bohatstvo a postavenie.
Je skvelé, že aspoň Risa sa k nej vrátila a že aspoň ona predstavuje pre ňu takú spomienku na jej detstvo a celkovo minulosť ako takú.
Veľmi pekná kapitola, dobre sa mi to čítalo. :) Som zvedavá na pokračovanie. ^^

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 18. srpna 2017 v 14:58 | Reagovat

[1]: Popravde som dosť dlho uvažovala nad tým, či začať písať príbeh už rovno v tejto kapitole a potom robiť spätné flashbacky alebo začať tak ako som začala s minulosťou a myslím, že toto bola tá správna varianta.
V dalších kapitolách sa pekne všetko vysvetlí a rozpíše a.. zamotá, šak som to už ja :D
Áno, Risa sa po dlhom čase vrátila a ona je vlastne takým spojivovým článkom minulosti a súčasnosti :)

3 ~Rhiain ~Rhiain | Web | 19. srpna 2017 v 9:15 | Reagovat

Hector, oh my god :D Cítim z toho románik z Warrenom, čím to asi bude? Inak, vieš, koho mi Narhari pripomína? Tú babenku z Iljimae, do ktorej sa Young hrozne zamiloval...

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 19. srpna 2017 v 9:33 | Reagovat

[3]: Hectora som prevzala z Tróje :D
Uvidíme, či cítiš dobre :D
Ju ti pripomína? Hm...ja som síce Iljimae-o videla dávno, tak si moc nepamätám jaký charakter mala tá žena :D

5 Ami Ami | E-mail | Web | 19. srpna 2017 v 13:39 | Reagovat

Prečítala som to na wattpade, ale koment ti chcem zanechať tu. :D Milujem Narhari, je fakt milá, múdra... Proste som si ju obľúbila ako tento príbeh. ^^ Sayurka mi spravila novú drogu (a jedná sa o Japonsko, ešte lepšie!). 💜💜💜

6 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 19. srpna 2017 v 14:13 | Reagovat

[5]: dakujem krásne Ami-chan ♥ Ohoho nová droga :)

7 LM LM | E-mail | Web | 19. srpna 2017 v 22:59 | Reagovat

Supeeeeer, táto časť ma úplne dostala a páči sa mi ako sa vrátila Risa :) Už sa neviem dočkať ďalšej časti :)

8 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 20. srpna 2017 v 15:23 | Reagovat

[7]: dakujem^^ so rada, že sa časť páčila :)

9 Joina Joina | E-mail | Web | 21. srpna 2017 v 11:48 | Reagovat

Jejda mane, já se budu červenat....
Moc pěkný díl :)

10 leeaibili leeaibili | E-mail | Web | 23. srpna 2017 v 10:07 | Reagovat

Pěkné :).
Pár věcí mi sice nelezele dp hlavy, ale to se hádám vysvětlí pomocí flashbacků, že?? ^_^
Narhari má trocha podobnou osobnost jako bude mít moje hl. ženská postava, ale to je asi jedno :'D. Není tam těch podrobností moc... :-D

11 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 23. srpna 2017 v 10:54 | Reagovat

[10]: nejaké veci? aké napríklad? lebo niečo sa určite vysvetlí časom, len aby som vedela, na čo presne narážaš :)
ked niečo, môžeš mi to napísať do emailu :)

na tvoju hlavnú postavu sa už teraz teším! :)

12 Orida Orida | Web | 23. srpna 2017 v 14:22 | Reagovat

Som to dočítala :D Zase.

Baví ma ten skok o 7 rokov :) Mám rada takéto posuny, ak sú opodstatniteľné a hodia sa do deja, čož tu sa vskutku hodilo.
Narhari si zachováva sympatickú povahu a to je to hlavné!
len si osobne neviem moc predstaviť, že by miestnu princeznú nechávali len tak s dvoma vojakmi chodiť po meste. Ale, asi je to vec osobného vkusu :) Hlavné je, že sa vrátila Risa, moja ultimátne najobľúbenejšia postava tohoto príbehu. :D Predsa len, mať mladé, krásne, múdre postavy je fajn, ale trochu toho vhľadu skúseného strašieho človeka sa vždy oplatí :)

13 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 23. srpna 2017 v 14:34 | Reagovat

[12]: aj ja, dlho som uvažovala, či ten skok dať, alebo začať písať už v tejto časti ale som rada, že som to urobila takto :)
Risu som si obľúbila aj ja, je pomocníčka so skúsenosťami a zároveň niečo ako pravá ruka.
Hm..dobre Sayka píše "pridať vojakov" :D

14 Orida Orida | Web | 23. srpna 2017 v 15:58 | Reagovat

[13]: Trošku mi Risa pripomína také tie postavy "chůvy" od Shakespeara, ktoré sú dôverníčkami hlavných hrdiniek, dávajú im rady, vybavujú pre ne potrebné veci... :)

Kapitola 5: "Narhari sa vydala do mesta obklopená zástupom po zuby ozbrojených mužov, zbežným pohľadom sa dali odhadovať desiatky." :D :D

15 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 23. srpna 2017 v 15:59 | Reagovat

[14]: Shakespeara som vlastne nikdy nečítala :( :D :D

Niekde tú vetu zapracujem! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama