Z úcty k minulosti ╩17╩

19. listopadu 2017 v 17:00 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola sedemnásta: Tajomná existencia


Po dlhej ceste sa ocitli pred bránou kláštora. Mohutná stavba s mnohými malými okienkami bola obkolesená vysokými stromami. Obyvatelia boli relatívne sebestační, chovali rôzne zvieratá, pestovali bylinky, ovocie aj zeleninu, ktoré niekedy chodili predávať na vzdialené trhy.
Celému okoliu velil majster Shibuki, postarší bielovlasý pán s dlhou bielou bradou, ktorý sa správy kláštora ujal pred niekoľkými rokmi. Nedočkavo pochodoval sem a tam pred vchodom a vyčkával príchod kráľovského kočiara. Keď koč konečne dorazil, hneď sa zvítal s Inami, ktorú dôverne poznal a následne sa otočil k jej dcére.
"Pamätáte sa na mňa, veličenstvo?" vľúdne sa usmieval, princezná však pokrútila hlavou, "Nedivím sa, boli ste ešte dieťaťom, keď som vás prvýkrát videl."
Narhari rodičia o jej ranom detstve hovorili žalostne málo, preto ani netušila, že tu už kedysi boli.
Majster Shibuki im ukázal chatky, ktoré im poslúžia na ubytovanie a na vyžiadanie princeznej im prichystali sedliacke šaty. Narhari aj Inami mali chatky samostatné, vojakom pridelili spoločnú.
"Pridelíme vám nejaké ženy, aby vám pomohli vybaliť sa?" navrhol správca kláštora, avšak princezná jeho ponuku odmietla.

Zotmelo sa. Narhari vyšla zo svojej chatky, obula si topánky a dívala sa na horiace fakle, ktoré osvetľovali okolie. Pripomenuli jej palác, na ktorý myslieť nechcela, a tak z nich stiahla pohľad.
Hector ju verne strážil a Ademaro si vzal na starosť jej matku. Skupina ďalších vojakov zase dozerala na všeobecnú bezpečnosť.
"Kde je mama, Hector?"
"Je stále vo svojej chatke. Od večere nevyšla."
"V poriadku. Ja sa idem prejsť."

Kráčala ďalej od kláštora, na miesto, kde sa v zajatí hustých stromov týčila svätyňa. Veľká socha boha lesa a pod ňou množstvo sviečok, kvetov, vencov a obetných darov. Narhari podišla bližšie a zapálila ďalšiu sviečku.
"Snáď si na lepšom mieste, otec," vyslovila smerom k oblohe. Pri pohľade na tisíce hviezd pocítila, že potrebuje byť na istý čas osamote.
"Hector? Nechaj ma na chvíľu samu," požiadala strážcu, ktorý sa na ňu pozrel s nevôľou.
"Veličenstvo, nie je dobré, že-" nedopovedal, pretože ho Narhari prerušila.
"Hector, toto je oblasť patriaca pod správu kláštora. Nemyslím si, že by bol v okolí niekto, kto by chcel ublížiť jeho obyvateľom."
Ochranca nemohol odporovať, hoc sa o svoju pani bál.
"Vráť sa do chatky a oddýchni si. Nezdržím sa dlho a o chvíľu pôjdem aj tak spať," nadvihla kútiky úst, v očakávaní, že sa Hectorovi aspoň trochu uľaví, on však naďalej nástojil, že pri nej ostane.
Po dlhšom prehováraní nakoniec rezignovane zvesil hlavu, poklonil sa a odkráčal späť do kláštora.

Chvíľu sedela v tráve a dívala sa na sochu. Ticho, ktoré ju obklopovalo jej pomohlo utriediť si myšlienky. Postavila sa a oprášila si šaty. Zapálila ešte jednu sviečku a zahľadela sa do malého plamienka, ktorý mal čarovnú moc upokojiť jej nepokojné srdce. Cítila, že šok z otcovej smrti už pomaly opadáva, pomaly sa zmieruje s tým, čo jej osud nadelil...
Zrazu sa za ňou objavila čierna silueta. Preľakla si a uchytila si šaty, pripravená vziať nohy na plecia.
"Nájsť ťa samu je naozaj nečakané," vyslovil hrubý mužský hlas, ktorý prerušil jej plány na útek.
Nemusela sa na postavu pozrieť, aby vedela, kto to je. Bola však stále vykoľajená zo všetkého, čo sa za posledné dni udialo, preto mlčala.
"Mám očakávať, že sa na mňa o chvíľu vrhne tá tvoja gorila?" snažil sa zavtipkovať na odľahčenie situácie, no očividne to nezabralo.
Narhari k nemu bola naďalej otočená chrbtom a ani sa nepohla.
"Ani ja, ani nikto z mojich mužov sa tvojho otca nedotkol. To ti prisahám. Je pravda, že sa na môj zoznam dostal, ale-"
"Ja viem," ticho šepla stále otočená smerom ku sviečkam.
"Hneď ako som zistil, že je to tvoj-" zarazil sa, "Čo?"
"Ja viem."
"Ty..." podišiel k nej o krok bližšie.
"Nemyslela som, že by si to bol ty."
Až vtedy si uvedomila, že sa určite po celej provincii rozšírili fámy, že práve Adalrico pripravilo jej otca o život. Nemala žiadne informácie, nevedela, kto a prečo jej otca zabil, a aj keď to mohol byť niekto z Adalrico, bola presvedčená, že Waren by to nedovolil. Hoc aj ona na malú chvíľu zapochybovala, nakoniec sa rozhodla svojmu starému priateľovi veriť.
Pomaly sa k nemu otočila, urobila niekoľko malých krôčikov dopredu a on postrehol v jej očiach slzy. Natiahol si ruky ku krku a pomaly rozviazal šatku na svojej tvári. Neprestával sa na Narhari dívať. Slané kvapky sa jej kotúľali po líci, no nechcela sa znova zosypať. Zrazu sa k nemu rýchlo prihrnula a objala ho. Bola od neho nižšia, jej hlava mu pristála priamo na hrudi. Po všetkých tých stretnutiach, čo mali, bol toto prvý deň, kedy aj on opätoval objatie. Chytil ju pevne do náručia, že sa jej slzy z očí prestali valiť.
"Ako to robíš?" posunula sa hlavou k nemu tak, že sa špička jej chladného nosa dotýkala jeho krku.
"Čo také?" pohladil jej chrbát.
"To... že sa v tvojej blízkosti cítim vždy... vždy tak inak."

Hodnú chvíľu stála v jeho objatí, cítila teplo jeho tela, až nakoniec urobila krôčik vzad a vymanila sa z jeho náručia.
Upriamil pohľad na jej červené oči a položil jej dlaň na chladné líce.
"Slzy ti nesvedčia," vyslovil ticho, "každý deň sa na ľudí usmievaš a oni pritom ani len netušia, že aj teba niečo trápi," zodvihol jej bradu, no ruku z jej tváre nespustil.
"Vždy sa o každého staráš a riešiš cudzie problémy. Ale kto rieši tie tvoje? Nemôžeš byť na všetko sama, veď máš okolo seba predsa stovky ľudí, ktorí ti znesú aj modré z neba. Povedz im, čo ťa trápi, povedz im, že sa niekedy cítiš v paláci uväznená a chceš ísť na takéto výlety. Prečo si im nič z toho nepovedala? Prečo pred nimi nedokážeš byť sama sebou?"
Na chvíľu sa odmlčal a Narhari sa zamyslela. Poznal jej pocity, akoby aj on sám v paláci žil. Uvažovala, aké by to bolo, keby to naozaj pred svojimi blízkymi vyslovila.
"Možno sú z kráľovskej rodiny, ale patria do nej predovšetkým na verejnosti. Za múrmi paláca, to je tvoja rodina. Tvoj manžel, tvoja mama, tvoj svokor a svokra. Síce ich nepoznám, ale verím, že ťa majú radi. Vypočuli by ťa, pomohli ti či podporili. No ty im nič z toho nehovoríš."
Princezná sama dumala, prečo je taká. Prečo pred svojou rodinou nevie byť úplne otvorená, no nevadí jej rozprávať o svojich pocitoch pred niekým, koho nielenže roky nevidela, ale o kom takmer vôbec nič nevie.
"Prečo si vôbec tu?" spýtala sa zrazu, pretože uvažovala, čo vodca zabijackej skupiny robí v okolí tichého kláštora. Nevedela, čo si má myslieť o tom všetkom, čo sa vôkol Warena deje. Každý v krajine ho považoval za chladnokrvného vraha, no jej nikdy neublížil. Preto pokladala viac za priateľa než za vraha.
"Myslel som si, že by sa ti hodila spoločnosť niekoho... iného."
"Ty... si sem prišiel len kvôli mne?" spýtala sa neveriacky a Waren prikývol.
"Ako si vedel, že som tu? " s podivným výrazom v tvári zodvihla jedno obočie.
Naozaj máš ľudí všade? Všade ťa počúvajú a rešpektujú? Sledovali nás?
"Nemusíš mi to hovoriť. Nakoniec to aj tak nie je dôležité," opäť o krok ustúpila a utrela si kvapky slanej vody, ktoré sa jej uchytili na spodných riasach.
"Som rada, že som ťa videla. Naozaj. Ale... mala by som sa vrátiť. Aj ty by si mal radšej odísť, skôr, než ťa tu niekto uvidí," vyslovila s pohľadom namiereným na podivnú pracku, ktorá zdobila jeho opasok.
Prikývol.
"Ak budeš niekedy chcieť moju spoločnosť, stačí povedať."
Znova si nasadil šatku na tvár.
"Povedať? Komu? Ty očividne vieš, kde som, ale ako to mám vedieť ja?" vyzvedala.
Zaujímalo ju, komu všetkému Waren velí, ako a čo robí, jednoducho o ňom a jeho skupine chcela vedieť viac.
"Vždy som tu," venoval jej hlboký pohľad do orieškových očí a zmizol v tme.


Za korektúru, kritiku a cenné rady ďakujem →Orida



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ~Rhiain ~Rhiain | 19. listopadu 2017 v 18:14 | Reagovat

KONEČNE dostávam romantický feel, to sa mi páči :-D Warren má zjavne niekoho v paláci, žeby to bol Ademaro? Alebo niekto, koho poznáme, len ešte o tom nevieme, a Narhari to zistí uuuuuuplnou náhodou...

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 19. listopadu 2017 v 18:57 | Reagovat

[1]: Ano! Konečne sme sa pohli týmto smerom, wohoo! :D
Nechaj sa prekvapiť, ako som ti povedala, nejaké tvoje teorie sa čoskoro optvrdia :)

3 leeaibili leeaibili | E-mail | Web | 19. listopadu 2017 v 20:27 | Reagovat

Jaj konečně some romance :d. Celkem se bojíš té věty "Vždy tu som." :D. Nevím proč, ale působí stašně...no, stalkersky? :D Jinak tp bylo super, jako obvykle :)

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 19. listopadu 2017 v 20:27 | Reagovat

[3]: Som rada, že sa páčilo :) Konečne romantika, čo? Haha, stalker Waren :D

5 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. listopadu 2017 v 22:57 | Reagovat

Ten koment sa neodoslal... To bude asi tým, že vo vlaku tak trochu hapruje wifina. Parádička.
Ale, Warenov sexy hlboký pohľad na Narhari sa nezaprie, aj keď to ich stretko malo smutno romantický nádych, keďže Narhari prišla o otca a nemôže byť zatiaľ s Warenom, takže má celkom zapeklitú situáciu. Som,strašne zvedavá, ako to vyriešiš. :] Inak, pekná kapitola. ^^

6 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 21. listopadu 2017 v 5:41 | Reagovat

[5]: To poznám, mne tiež niekedy neodošle komenty a potom nadávam :D
Sexy hlas :D :D Jo, chudinka, nevie, čo robiť :(
Som rada, že sa páčila :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama