Z úcty k minulosti ◘Špeciál 2◘

24. prosince 2017 v 19:30 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola: Špeciálna
Fanfikcia: Hector
Písané: v prvej osobe
Autorka: Rhiain


"Hector?"

Tón Narharinho hlasu ma zabolel. Vedel som, že s otcom nikdy nemala dobrý vzťah, no predsa, bol to jej otec. Toho už nikto a nič nenahradí. Rozumel som jej až príliš dobre, tiež som prišiel o rodiča, aj keď to bolo dávno.

Pomaly som k nej podišiel, pozorne skúmajúc jej tvár. Vo chvíli, keď sa ku mne privinula, cítil som, ako sa mi rozpálili líca. Ovládol som nutkanie objať ju. A nikdy nepustiť.

"Veličenstvo..." oslovil som ju, no jej pohľad mi nedovolil dokončiť vetu.

"Nič nehovor. Nechaj ma takto, aspoň na chvíľu."

Prikývol som. Pevne som ju objal okolo jej útlych pliec a lícom som sa oprel o vrch jej hlavy. Voňala ako levanduľa a konvalinky. Cítil som, ako sa chveje. Nenávidel som ten pocit bezmocnosti. Chcel som ju upokojiť, utešiť, rozveseliť. Chcel som, aby prestala plakať. Chcel som, aby sa znova smiala. Miloval som jej úsmev, jej smiech, tie momenty, keď som videl, že je aspoň ako-tak šťastná a spokojná v tejto zlatej klietke, ktorá sa jej nepáčila. No nevedel som, čo urobiť, čo povedať, a či z toho nebude problém, keby nás tu niekto takto zbadal. Navyše, tak veľmi mi pripomínala Hari. Ešte aj mená mali podobné.

Keď som z chodby začul zvuk rozbíjajúcej sa keramiky, rýchlo som sa od Narhari odtiahol a rýchlym krokom som vyšiel z jej komnaty. Na chodbe zbadal akúsi slúžku, ktorá práve zbierala črepy z rozbitého džbánu. Zamračil som sa. Čo všetko videla a počula? Nemal som z toho dobrý pocit. Naozaj som netúžil po tom, aby sa o Narhari rozšírili nepravdivé fámy. Nechcel som jej narobiť zbytočné problémy.

"Ak dovolíte, veličenstvo, postarám sa o to," pozrel na princeznú, ktorá prikývla a utrela si rukou uslzené oči. "A ty, poď so mnou," zavrčal som na slúžku, otočil som sa a kráčal som smerom ku svojej izbe. Po niekoľkých minútach som zastal pri malej, no prázdnej kutici a slúžke som naznačil, aby vošla. Potom som za nami zabuchol dvere. Ocitli sme sa v prítmí.
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt emperor of the sea
"Čo si videla a počula?" vybehol som na ňu. "Hovor!"

"Ja... ja som len..." habkala, nevediac, čo povedať. Prižmúril som oči.

"Tak aby bolo jasné - s jej veličenstvom nemám nič, čo by prekračovalo vzťah ochrancu a princeznej. A ak sa dozviem, že šíriš klamstvá, osobne sa postarám o to, aby si už v živote neprehovorila. Vieš predsa, ako sa trestajú klamári a klebetníci, však?" nadvihol som obočie. Tresty boli v tejto dobe kruté, zlodeji prichádzali o prsty či celé ruky, klamárom sa zas vyrezávali jazyky. Hoci som nemal krutosť v povahe, keď išlo o ľudí, na ktorých mi záležalo, dokázal by som aj vraždiť, len aby som ich udržal v bezpečí.

"Áno, pane," prikývla slúžka roztrasene a v očiach sa jej zaleskli slzy. Kývol som hlavou, aby mi zmizla z očí, a ona rýchlo vybehla. Pomaly som sa vrátil do svojej komnaty. V mysli sa mi znovu vynoril obraz Hari. Veľmi mi chýbala. Bol som si istý, že by si s Narhari veľmi dobre rozumeli. Okrem toho, že boli obe krásne a múdre, mali spoločné aj to, že vedeli dobre narábať s mečom a intenzívne sa zaujímali o slabších. Jediný rozdiel medzi nimi bol ten, že Hari nebola princezná, jej duša bola slobodná. Až do samého konca. Táto myšlienka ma aj po toľkých rokoch nesmierne zabolela. Vedel som, že v tú noc sa znovu nevyspím. A mal som pravdu...

***

"Hari!" kričal som zdesene. V tom zmätku a chaose som ju nikde nevidel. Naša dedina bola napadnutá banditmi, ktorí likvidovali všetkých a všetko, čo im prišlo pod ruku. V ruke som zvieral meč, ktorý mi na nedávne dvadsiate narodeniny daroval môj nevlastný brat Teon.

Zrazu sa odniekiaľ ozvalo zatrúbenie z rohu. Čas okolo mňa akoby sa spomalil. Srdce mi zovreli strach a úzkosť. Ten zvuk som už počul. Ako malý chlapec. Keď mi zabili matku. Zatrúbenie sa ozvalo znova, a ja som sa rozbehol tým smerom. Ocitol som sa v centre dediny, kde sa odohrávali zhromaždenia obyvateľov, keď sa riešili dôležité veci. V strede, na vyvýšenom pódiu, stáli štyria banditi, zvyšní boli rozostavaní okolo pod pódiom. Keď som vedľa ich vodcu, čo bol očividne ten s rohom, zbadal stáť Hari, podlomili sa mi kolená a takmer som spadol. Dych sa mi zrýchlil, v sluchách mi hučala krv. Mala zviazané ruky za chrbtom a obviazané ústa, aby nemohla rozprávať.

"Teraz ma všetci dobre počúvajte!" vykríkol vodca. "Chceme od vás všetky peniaze čo máte. Všetky, do posledného medenáka, ktorý nájdete. Inak toto dievča zomrie!" Davom preletela vlna pohoršeného šepotu. Ten hlas... Vedel som, že to bol on. On mi zabil matku. Otec bol vtedy v hlavnom meste a ja som s mamou ostal sám, keď nás prepadli. Matka sa ma snažila brániť, lebo ma chceli vziať a urobiť zo mňa jedného z nich. Keď sa im to nepodarilo, tak ju zabili. A ja som to celé videl.

"Nechaj ju ísť!" ozval som sa nahnevane. "Ona nič zlé nespravila!" Rukoväť meča som zovrel tak pevne, až mi obeleli hánky. Vodca na mňa uprel svoj pohľad a uškrnul sa. Potom sa otočil ku Hari.

"Kto je to? Tvoj milenec?" spýtal sa posmešne a potiahol Hari za vlasy tak, že sa jej podlomili kolená a spadla. "Vstávaj!" Znova ju potiahol za vlasy a Hari nemotorne vstala. V očiach ma zaštípali slzy zlosti.
"Ty zbabelec!" zahučal som naňho nenávistne. "Bojuj čestne!" Vodca sa znova uškrnul tak, že by som mu najradšej vybil všetky zuby. Pustil Hari a začal kráčať smerom ku mne. Dav sa postupne rozostupoval, až vytvoril uličku, v ktorej strede sme boli my.

"A kto si ty, že si dovoľuješ takto sa so mnou rozprávať?" zamračil sa na mňa.

"Som niekto, kto je na rozdiel od teba dosť čestný na to, aby si svoje postavenie získaval inak, ako šikanovaním žien a slabších," odvrkol som. Najradšej by som mu zlomil ten jeho dokonale rovný nos za to, ako sa správal ku Hari.

"Tak poď," povedal, "bojuj so mnou." Vytiahol svoj meč a bez varovania zaútočil. Vďaka Teonovi boli však moje reflexy dostatočné a jeho útok som hravo odrazil. Prvých pár chvíľ som sa len bránil a pozoroval jeho pohyby a taktiku. Potom som však začal útočiť ja. Jeho práca nôh bola chabá, tak som sa rozhodol, že ho unavím. On mal však v rukáve tromf, ktorý som nečakal. Podrazil mi nohu, ja som spadol a on bol v tej chvíli na mne. Vyrazil mi meč z ruky a vrazil mi päsťou do tváre. V ústach som pocítil krv. Chcel som sa brániť, no mal neuveriteľnú silu. Podarilo sa mu zlomiť mi nos a zápästie a vykĺbiť rameno. Ja som však tiež zožal úspech a vybil som mu zopár zubov a rozmliaždil koleno. On bol však stále silnejší a znova som sa ocitol prikvačený o zem. Už som sa nevládal brániť. Vedel som, že prežívam svoje posledné momenty. Počas nášho boja som počul výkriky dedinčanov, vrátane Hari. Keď som otočil hlavu, aby som sa na ňu mohol naposledy pozrieť, nikde som ju nevidel. Dúfal som, že ju dedinčania odviedli do bezpečia a ošetrili.

Vodca banditov vzal do ruky meč od Teona a uškrnul sa.

"Posledné želanie?" spýtal sa, no nedal mi priestor odpovedať. Zahnal sa a ja som očakával bolesť. Žiadna však neprišla. Namiesto nej na mňa dopadlo niečo ťažké. Niečo, čo voňalo ako levanduľa a konvalinky.

Nie, prebleslo mi mysľou a zhrozene som otvoril oči. Hari. Nemohol som uveriť tomu, čo sa stalo. Zjavne to prekvapilo aj samotného vodcu, lebo v tej chvíli sa zdvihol, mykol hlavou a spolu s ostatnými banditmi nasadli na kone a bez slova odišli.

Jemne som vzal Hari do náručia. Ešte žila, no silno krvácala. Navyše, meč jej prebodol životne dôležité orgány. Hoci to moja myseľ odmietala prijať, vedel som, že už jej niet pomoci. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

"Hari," oslovil som ju roztraseným hlasom a pohladil som ju po bledej tvári. "Prečo? Prečo si to urobila?"

"Ľúbim ťa, Hector," zašepkala a usmiala sa na mňa. "Preto som to urobila." Zúrivo som pokrútil hlavou. Nie, toto nemohla byť pravda. Mal som to byť ja, mal som ju ochrániť. No zlyhal som. Úplne som zlyhal.

"Budem na teba dávať pozor," povedala. Chytila ma za ruku a pevne ju stisla. Mala desivo studené ruky.

"Hari, nie, prosím, nie," šepkal som zúfalo a pevne som si ju pritúlil. "Nemôžeš ma takto opustiť, potrebujem ťa, ľúbim ťa. Čo budem bez teba robiť?" Na to už neodpovedala. Na jej tvári ostal letmý úsmev, no z jej tmavých očí sa vytratila iskra. Moja Hari sa mi už nikdy nevráti...

***
...prebral som sa zo sna, celý spotený a roztrasený. Táto nočná mora sa ku mne vracala v pravidelných intervaloch. Pripomínala mi moje najväčšie zlyhanie v živote. Vedel som, že sa mi o tom bude snívať do konca môjho života. Bál som sa, že takto zlyhám znova. Najmä teraz, v službách Narhari. Už sa mi to stalo dvakrát. No zakaždým som mal šťastie, keďže očividne medzi princeznou a vodcom Adalrica bol nejaký vzťah, o ktorom nikto nevedel. A to mi zamestnávalo myseľ takmer rovnako ako myšlienky na to, ako ju ochrániť. Koniec koncov, bol som jej osobný strážca. Veľmi dobre som si uvedomoval, že tretíkrát už nemusí mať ani jeden z nás toľko šťastia.

Vyšiel som zo svojej komnaty, aby som sa ohlásil princeznej a sprevádzal ju na jej potulkách bežným dňom. Zbadal som ju spolu s Risou prechádzať sa v záhradách. Na jej tvári bol úsmev. Pristihol som sa, že aj ja sa usmievam. V tej chvíli však môj úsmev zmizol a bolesť mi zovrela srdce. Tak veľmi mi pripomínala Hari. Aj princezná má rovnakú iskru v očiach, rovnaký zvonivý smiech, je rovnako láskavá a dobrá. Ademaro mi vravel, že by som mal Hari nechať ísť a neporovnávať ju s princeznou, inak z toho zošaliem. A mal pravdu. No ja som inak nemohol. Nechcel som sklamať ďalšieho človeka, na ktorom mi záležalo.

Pomaly som podišiel ku princeznej, kráčajúc niekoľko krokov za ňou. Ruku som položil na rukoväť meča. Toho od Teona. Stále som ho používal, aj napriek zlým spomienkam. Vždy, keď som sa strhol zo sna, v ktorom bola Hari, som mal neuveriteľnú chuť meč zlomiť a vyhodiť ho do rieky, aby som ho už nikdy nenašiel. Možno by s ním odplávala aj moja bolesť a spomienky. No boli to práve spomienky, ktoré mi zabránili zbaviť sa meča. Hoci tomu bolo už pätnásť rokov, stále som sa necítil byť pripravený nechať ju ísť. A možno mal Ademaro pravdu a mal by som si konečne odpustiť, čo sa stalo...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Theia Theia | 28. prosince 2017 v 9:56 | Reagovat

Narhari má ale šťastie! :-D Ona si ešte môže z fešákov vyberať, potvora jedna!
Hector je veľmi zlatá postava :) Páči sa mi, že ho smrť blízkych nezmenila k horšiemu, ale napriek všetkým tým ranám zostáva dobrákom a snaží sa pomáhať Narhari :) Som zvedavá, ako sa jeho postava bude vyvíjať ďalej :D

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 28. prosince 2017 v 10:14 | Reagovat

[1]: Že? Toľkí fešáci sa okolo nej točia a ona je stále podivná :D :D
Ano, Hector je dobrák od srdca.^^

3 Saya Mi Saya Mi | E-mail | Web | 28. prosince 2017 v 23:01 | Reagovat

Ty kokos, on je tiež riadny fešák a taký správny chlap a zažil takú veľkú bolesť, že to aj mňa veľmi zamrzelo. Jeho milovaná bola naozaj podobná Narhari, no dúfam, že nie natoľko, aby sa zamiloval do samotnej princeznej. Možno len k nej prejavuje náklonnosť pre tú jej podobnú osobnosť a spravodlivý prístup k ľuďom a nie že by ju miloval. Ale tak to zas ja si len tak konštatujem, robím to rada, no. :D
Ale musím ti napísať ešte jednu vec. Tuto je tvoje písanie veľmi pokrokové, čo sa týka pohľadu z prvej osoby, tak si to napísala skvelo, vedela som sa krásne vžiť do Hectora a jeho myšlienkových pochodov, pocitov, emócií a príjemne sa mi to čítalo, bolo to pútavé a veľmi pekné, aj keď smutné. Vážne si to pekne napísala a ja sa len teším na ďalšiu kapitolku. ^^

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 29. prosince 2017 v 7:27 | Reagovat

[3]: Ano, Hector je krásny muž! Vedela som ho dobre vybrať.
No vcítene to postavy to je preto, že to písala Rhiain :D Ja také veľmi na pocity písať neviem :(

5 Ami Ami | E-mail | Web | 2. ledna 2018 v 17:20 | Reagovat

Ahaa, tak ten krásavec je Hector! :D Parádna časť, očakávaný špeciál nesklamal, hoci ho čítam trochu oneskorene. xd

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama