Z úcty k minulosti - Monty │špeciál č.1│

16. února 2018 v 16:30 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola: špeciálna
Hlavná postava: Monty
Časť: prvá z dvoch
→ Kapitola neprešla korektúrou ←


Pred šiestimi rokmi

Mladík s kučeravými vlasmi smutne hľadel na akúsi dedinu nachádzajúcu sa v diaľke. Z chrbta si zložil batoh a priviazal ho o sedlo svojho koňa. Hnedý žrebec Guuji bol jeho jediným majetkom. Okrem svojho verného spoločníka a šiat, ktoré mal na sebe, nemal nič. Aj to jedlo, ktoré mal vo svojom batohu mu dali dobrí ľudia, ktorí sa nad ním zľutovali.
Rozhodol sa skúsiť šťastie vo svete. Bol mladý a neskúsený. Nevedel nič o krajine, o ľuďoch, o zvykoch... O ničom.
Ale ďalej to už nezvládal. Musel odísť. Musel sa vzoprieť osudu.

Celé dni a noci cválal s vetrom o preteky až sa úplne vyčerpaný dostal k novej dedine. Bola tma a začínalo pršať. Nevedel, čo má robiť. Kto ho prichýli, keď nemá peniaze ani na chleba?
Bezcielne blúdil okolím, v rukách držal uzdu unaveného koňa, ktorého viedol po svojom boku. Rozhliadal sa po miestach, po ľuďoch. Všetci mu prišli neznámi.
"Hej, chlapče! Veď sa zmočíš!" zakričal na neho starček opierajúci sa o drevenú paličku, stojaci pod strieškou neďalekého obchodu v snahe vyhnúť sa masívnym dažďovým kvapkám. Rukou ukázal cudzincovi, aby prišiel k nemu.
Chlapec neisto poslúchol a schoval sa k starčekovi pod prístrešok.
"Prechádzaš tadiaľ alebo niečo hľadáš?" starostlivo sa spýtal dedko.
"Hľadám.... život. Tu aj tam," pravdivo odpovedal mladík.
Starček sa na neho uprene pozrel a skúmajúc jeho tvár zosmutnel. Prežil dlhý život, ktorý mu nadelil množstvo lekcií, ale takéto smutné oči ešte nevidel.
"Keď dážď utíchne, môžeš prísť ku mne. Žijem skromne, v malom domčeku, ale viem ti poskytnúť posteľ a manželka prichystá nejaké jedlo," ponúkol sa starček. Chlapec bol priveľmi unavený, aby pomoc odmietol.
Prečkali spolu dážď a vybrali sa k dedkovi domov.

"Tu je moje kráľovstvo," hrdo prehlásil šedivý muž. "Nemám toho veľa, ale toto všetko je moje. Postavil som to vlastnými rukami. Veľa nám chýba, ale pokiaľ sme zdraví a spolu, prežijeme všetko." Bolo na ňom vidieť, že sa teší zo života.
"Ja sa volám Emito. Toto je moja najdrahšia manželka, láska môjho života, Gujina. Sme spolu už krásnych štyridsaťpäť rokov," usmial sa a predstavil chlapcovi svoju ženu.
"Ako sa voláš, synak?" spýtala sa prívetivá starenka s okrúhlou tvárou, ktorá hoc bola jemne zvráskavená, stále vyzerala sympaticky.
"Som Korenori. Mám sedemnásť rokov a pochádzam z Reotangu," predstavil sa aj on im.
"Prišiel si z ďaleka. Pripravím ti kaďu na kúpel, musíš si oddýchnuť. Medzitým niečo navarím," ponúkla sa Gujina a zaviedla Korenoriho do provizórnej kúpelne.
"Vyzleč si šaty, operiem ich a osuším," podala mu ručník s oválnym voňavým mydlom.
"Pomôžem ti," navrhol Emito, keď videl, že sa chlapec márne pokúša vyzliecť si vrchný odev.
Keď sa im to konečne podarilo, starček so starenkou si všimli chlapcov zjazvený chrbát.
Emito mu venoval dlhý pohľad, no Korenori mlčal.
"Oddýchni si a dobre a umy. Večera bude o chvíľu," usmial sa a spolu s manželkou odišiel z kúpeľne.
Korenori sa potešil, že sa ho nič nepýtali. Všetko, čo v živote prežil na ňom zanechalo stopy. Od toho utekal. Neprišiel sem preto, aby sa to opakovalo. Aby na to spomínal. Chcel zabudnúť.

Ľahol si do kane plnej horúcej vody. Úplne vypol. Na nič nemyslel, iba si užíval túto nekonečnú chvíľu pokoja. Bolo to už dávno, čo sa naposledy takto cítil.
Vzal si mydlo aj handričku a poriadne sa vydrhol.
Po výdatnom kúpeli sa dobre osušil, obliekol si starčekove trocha veľké veci a opatrne otvoril dvere. Zavŕzgali.
Pomaly sa dotackal až do kuchyne, keď pred vchodovými dverami zazrel podivnú postavu muža so zahalenou tvárou rozprávajúcu sa s Emitom.
Gujina ukazovala na hrnček čaju a volala ho do ich príbytku.
"Momentálne máme ešte jedného hosťa, ale ty si u nás vždy vítaný, Shadow," usmiala sa na neho starenka a starček ho náhlivo pozýval do vnútra.
Zahalený muž nakoniec vstúpil.
"Toto je Korenori. Zoznámili sme sa len pred nedávnom," predstavil tajomnému mužovi svojho ďalšieho hosťa, ktorý medzičasom odvážne vyšiel zo svojho úkrytu.
Všetci štyria si posadali za okrúhly stôl, na ktorom bolo nejaké mäso, ryža a dokonca aj sušienky. Gujina dala pred každého hrnček teplého čaju.
Korenori sedel oproti maskovanému mužovi. Tmavé vlasy mal zopnuté do gumičky, na chrbte sa mu týčilo čierne puzdro na meč. Celú tvár až po oči mal zakrytú čiernou šatkou, ktorú si uzlom zaviazal za hlavou. Fascinoval ho. Sám nevedel, čo ho na záhadnom mužovi upútalo, ale nevedel z neho odvrátiť zrak, čo si po chvíľke muž všimol.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?" priamo sa spýtal Korenoriho, ktorý zrak zahanbene nasmeroval do zeme.
"Je z Reotangu. Poznáš to tam, Shadow?" spýtal sa tajomného muža starček.
"Nie je tu miesto, ktoré by nepoznal," vstúpila do rozhovoru Gujina. Ona svoj čaj už takmer vypila ale ten Shadowov ostal nedotknutý.
"Nedáš si dole šatku? Vychladne," hlavou ukázala na svetložltú šálku s voňavým čajom.
"Nie. Mrzí ma to, prídem na čaj nabudúce. Chcel som vám len povedať, že sa tu istú dobu nebudem potulovať. Mám nejakú prácu v susednom meste," vybral z plášťa mešec mincí. "Toto by vám nateraz malo stačiť. Ďakujem vám za všetko, hádam sa čoskoro uvidíme," postavil sa od stola s myšlienkou odchodu.
Keď bol už takmer pri dverách, chlapec vykríkol: "Vezmi ma so sebou!"
Shadow sa k nemu otočil a premeral si ho pohľadom.
"Teba? Nepoznám ťa. Nemám rád ľudí. Neverím im." Otvoril dvere a stratil sa v tme.

Emito chytil chlapca za rameno.
"Jeho nenasleduj, synak. On je temnota," prehodil dedko.
"Je dobrý medzi dobrými, ale zlý medzi zlými. Nevieš si ani predstaviť, čo všetko je schopný urobiť," vyslovila šeptom starenka.
Korenori tomu nerozumel. Vyzeralo to, že bol ich kamarátom. Videli jeho tvár. Prečo teda o ňom takto hovoria?
"Choď sa vyspať. Zajtra ťa čaká dlhý deň."
Gujina ho zaviedla do hosťovskej izby. Okrem trojvrstevnej podušky na zemi, malej skrinky na oblečenie a malého závesného lampiónu v nej nebolo nič. Korenori sa ale nesťažoval.
"Dám ti tu aj vonnú sviečku, aby si zaspal rýchlejšie. Dobrú noc," usmiala sa a odišla.
Chlapec si ľahol a prikryl sa dekou. Ruky si položil pod hlavu a zahľadel sa na biely strop so škrvnami od špiny.
"Shadow," vyslovil predtým, než ho skolila únava.



Toto bola taká menšia opisná kapča, v ktorom sme videli prvé stretnutie
Montyho so Shadow Lordom.
Zajtra výjde druhá časť, v ktorom sa opäť niečo dozvieme.

Napíšte mi, čo si o Montym myslíte. :)

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Eleanor Eleanor | 17. února 2018 v 12:48 | Reagovat

Toto bola zatiaľ najdetailnejšie opísana kapitola celého tohto príbehu. Páčilo sa mi ako som si všetko vedela predstaviť. Monty mi príde zaujímavý, taký občasný truľo ale zároveň správny muž. Zaujalo ma jeho pôvodné meno. Nezvyčajné. Som zvedavá, ako sa vyvinie jeho vzťah so Shadow Lordom a či nám prezradíš to, prečo sa teraz volá Monty. Teším sa.

To "Shadowov čaj" som si čítala 3x, a ked sa mi to konečne podarilo neskomolit vybuchla som od smiechu.

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 17. února 2018 v 15:57 | Reagovat

[1]: Som rada, že ťa to zaujalo, snažila som pridať aj nejaký ten opis, aby sme sa nedozvedeli len že "paf" a hotovo. To meno bolo pôvodne úplne iné ale nakoniec sme spolu s Oridou vybrali toto, pretože to prvé bolo ako z hororu :D :D

Vážne? Tak vtedy sa ešte neoznačoval "Lordom" to preto :D tak aspon si sa pobavila :D

3 Sayami Sayami | E-mail | Web | 18. února 2018 v 10:59 | Reagovat

Zaujímavé. Monty má milučké meno. :3 A kto vie, čo všetko má za sebou, keď má jazvy. :/
Shadow Lord sa mu pozdával už na prvý pohľad, no veľmi sa tomu nečudujem, lebo v podstate hľadá zázemie - miesto, kde by mohol byť a patriť k nemu.
Taktiež ma prekvapilo, že Shadow Lord je taký kamoško so starenkou a starkým, kto vie či sú nejaká rodina alebo len blízki priatelia, ale je pekné, že im finančne pomáha. :)
V každom prípade, veľmi pekná časť, páčil sa mi aj ten opis, čo bol na začiatku, aj keď to bolo smutné, že vlastne stále len hľadal a v podstate nevedel, kam má ísť, až dokým nenatrafil na deduška.
Teším sa na pokračovanie. :)

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 18. února 2018 v 11:01 | Reagovat

[3]: Som rada, že sa páči :) Jo, ono aj preto Monty hned k nemu tak prilknul, pretože len chcel niekam patriť. V dalšej časti sa to trochu vysvetlí a potom bude asi ešte jeden špeciál o Montym už trochu v súčasnosti :)
O dedkovi a babke ešte budeme počuť :)

5 ~Freya ~Freya | Web | 20. února 2018 v 16:43 | Reagovat

Monty, môj tajný kučeravý favorit hneď po Hectorovi a Hyunovi ^^ Inak Hyun! To je mrte chlap :D (mala som čo robiť, aby som dobehla zameškané -_- shame on me, ale stálo to za to :D)

6 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 20. února 2018 v 16:48 | Reagovat

[5]: Ty si späť?! Omg to je novinka!
Haha, čakala som, že by si niečo také napísala.
Hector... asi... ma... o chvílu... zabiješ/te...pšt! Ešte tam nie sme!
Inak Hyun. neviem, či si spomínať aký osud sme mu robili, ale trochu som ho zmenila a hádam to bude dobré :D

7 ~Freya ~Freya | Web | 20. února 2018 v 16:52 | Reagovat

[6]: nie tak celkom, iba čiastočne, ešte stále mám sklony si to rozmyslieť :-D A ja som zmierenás tým, že moji chudáci budú do radu zbičovaní a popravení a hod knows what, takže nezabijem ťa... Už nemám také sklony :)

8 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 20. února 2018 v 17:03 | Reagovat

[7]: Tak pauza nikdy nezaškodí :)
Nie všetci. Nie do radu. Nie celkom zbičovaní... Yeeeey Sayka prežije!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama