Z úcty k minulosti - Monty │špeciál č.2│

23. února 2018 v 17:24 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola: špeciálna
Hlavná postava: Monty
Časť: Druhá z dvoch

→ Kapitola neprešla korektúrou ←


Prešlo niekoľko dní. Korenori naďalej býval u Emita a Gujiny. Dedkovi pomáhal pripraviť drevo na zimu, opravil rozpadajúcu sa strechu, zastrešil okná, aby do domčeka neprenikali dažďové kvapky. Ľudia, ktorí ho prichýlili od neho nič nechceli, no mladík sa im chcel aspoň takto odvďačiť.
"Si pracovitý a zručný," pochválil ho jedného dňa dedko, keď chlapec vstal zavčas rána a do obeda toho stihol urobiť viac, ako starček za celý týždeň.
Korenori veľa nerozprával. Hoc v jeho mysli slová zneli, jeho ústa ich nikdy nevyslovili.
"Mal si ťažký život, však?" spýtal sa ho dedko, keď sedeli na lavičke v malej predzáhradke a sledovali ľudí pohybujúcich sa po ceste. Mladík sa najprv nechcel rozhovoriť, potom si ale uvedomil, že na tom nič nie je a je dobré o tom povedať aspoň niekomu.
"Moja mama zomrela pri mojom pôrode. Otec sa snažil ako vedel, ale vždy mi dával za vinu jej smrť. Po niekoľkých rokoch to už nezvládol a začal piť," chvíľu sa odmlčal. Dedko ho aj napriek tomu nenútil a čakal, kým bude pokračovať.
"Každý večer prišiel domov a mlátil ma ako žito. Facky, údery, bitky opaskom. Snažil som sa to zniesť, ale časom sa to nedalo. Chcel som iný život. Preto som sa rozhodol odísť a hľadať šťastie vo svete,"

po vyslovení poslednej vety sa v jeho mysli zjavil Shadow.
Prečo som si na neho spomenul? Veď ho ani nepoznám...
"Ach, synak. Tvoj osud ma mrzí. Ale verím, že sa raz všetko na dobré obráti a budeš šťastný," prial mu dedko.

"Bol by si taký ochotný a šiel by si kúpiť vreco ryže od potravinára?" spýtala sa Gujina v jeden podvečer. Korenori jej venoval nechápavý pohľad.
"Vždy, keď sa zotmie, tak ryža o tri mince zlacnie," vysvetlila mu starenka. Korenori prikývol. Emito mu odovzdal peniaze aj nákres, ako sa k potravinárovi dostane. Ešte raz mu obaja poďakovali a chlapec sa vydal na cestu.
Kráčal temnými ulicami malej dedinky a čakal, že sa k potravinárovi dostane ľavou zadnou. Omyl. Stratil sa. Ako sa mohol stratiť v takej malej dedine? Je to vari labyrint, z ktorého niet úniku?
Pohyboval sa pomaly, snažil sa čítať mapu, ale márne. Žiadneho potravinára nenašiel. Aj by sa niekoho spýtal, no nikde nebolo ani živej duše.
"Aha! Turista!" zakričal ktosi obďaleč a Korenori sa preľakol. Nemal v úmysle zapliesť sa do niečoho miestneho. Kráčal ďalej nevšímajúc si pokriky smerujúce na jeho osobu.
V tom pred neho predstúpil fúzatý muž s mastnými vlasmi, ktorý sa schovával za mohutným kmeňom stromu.
"Čo tu hľadáš, tintítko?" vyškeril sa na neho žltými zubami komentúvajúc jeho útlu postavu. Mladíkové kučeravé vlasy zopnuté v cope mužovi ukazovali, že nie je miestny a nie je ani vojak.
Korenori neodpovedal a pokúsil sa zbaviť nevítaného spoločníka. Márne.
Zakrátko ho obkľúčili piati statní muži s dýkami za opaskami.
"Dáš nám všetky peniaze a cennosti a my ťa ušetríme," stanovil podmienku jeden z nich.
"Nemám nič." Nemohol dovoliť, aby mu títo barbari vzali mince, ktoré mu dal starček na ryžu. To vreco, ktoré má kúpiť ich nasýti na viac ako mesiac.
Nie! Zabojuje! Hoc to nikdy nerobil, tieto mince ochráni!
Zaťal päsť.
On bol vždy ten, ktorého tĺkli. Na bolesť z bitky si už zvykol. Vystrašil sa však, keď jeden z mužov vytiahol dýku.
"Prišiel si sem hľadať život, alebo ho stratiť?" urobil niekoľko pohybov rukou, aby vydesenému chlapcovi ukázal, že je statným bojovníkom.
Mladík chcel kráčať ďalej, plánoval utiecť a schovať sa, ale proti piatim ozbrojeným mužom nemal najmenšiu šancu.
Prvý úder na pery. Z kútika sa mu predral pramienok krvi. Druhý pod oko. Tretí do brucha. Štvrtý do hrude. Facka. Ďalší úder.
Zrazu ležal do kĺbka skrútený na zemi v snahe ochrániť sa pred kopancami.
Jeden muž vytiahol dýku.
"Nechcel si dať peniaze, nezaslúžiš si žiť," zahnal sa na chlapca. Mladík si rukami zakrýval tvár a modlil sa, aby zranenie, ktoré mu muž uštedrí nebolo smrteľné a on sa zvládol aspoň odtackať kdesi preč.
Zatvoril oči a čakal na smrť.

"Zabudol si, čo som povedal?" vyslovil známy hlas. Korenori opatrne pootvoril oči a zahľadel sa na siluetu muža.
"Čo tu robíš, Sha-Shadow? Nemal... Si byť preč?" vydesene prehovoril jeden.
"Neodpovedal si mi na otázku. Vieš, čo robím ľudom, ktorí mi neodpovedajú, však?" z puzdra na chrbte vytiahol meč. Aj v temnote noci sa leskol, na špičke bolo vidieť zaschnutú škvrnku od niečej krvi. Na jednej strane sa tiahol vyrytý nápis.
"Ja-ja... odpusť mi, prosím. Už sa to nestane. Chceli sme len peniaze."
Shadow sa pozrel na chlapca ležiaceho na zemi.
"Len peniaze? Krv. Krv. Tu bude modrina. Aj tu," hrotom meča ukazoval na mladíkove rany. "Pre tvoju smolu ho poznám. Takže..." nedohovoril. Mužovým telom prenikol jeho meč. Na bruchu sa mu objavila masa krvi.
"Ty!..." vykríkli jeho kamaráti.
"Chcete byť na mojom zozname?" zahnal sa mečom. Muži si to však hneď rozmysleli. Mŕtve telo svojho druha začali ťahať po zemi a čo najskôr sa snažili dostať preč zo Shadowovej blízkosti.

Kľakol si ku Korenorimu. Chytil mu bradu a kúskom rukáva mu utrel krv vytekajúcu z pier.
"Si v poriadku?" starostlivo sa ho spýtal. Chlapca to prekvapilo. Práve niekoho zabil. Bez výčitiek svedomia. No aj tak v jeho slovách cítil vľúdnosť. Opatrne prikývol.
"Patríš k Emitovi a Gujine, však? Čo tu hľadáš?" hlavou ukázal na podivnú štvrť.
"Poslali ma kúpiť ryžu."
"Ach, zase. Šetriť tri mince," prevrátil očami. "Vieš vstať?" podal mu ruku a mladík ju prijal.
"Odprevadím ťa tam. Poď," vyzval ho. Korenori kráčal príliš pomaly. Miesto, kde dostal údery ho stále bolelo.
Podišli k nejakým ľuďom, ktorí vysedávali na tráve a popíjali víno.
"Ty," Shadow oslovil jedného. "Choď mi kúpiť vreco ryže k potravinárovi," prikázal mu.
"A čo som ja-"
"Ticho! To je Shadow! Ja rád pôjdem! Ja kúpim!" ozvali sa ostatní.
"Peniaze vám dám potom, ty poď," otočil sa ku Korenorimu a bral ho obďaleč.
"Posaď sa," ukázal na lavičku. "Ošetrím ti rany."
"Prečo to pre mňa robíš?" vyzvedal mladík.
"Si hosťom u Emita, ktorého si vážim."
Je dobrý medzi dobrými a zlý medzi zlými. Spomenul si na Gujinine slová.
Shadow mu utrel krv, šatkou previazal modrinu na bruchu, aby ho pri pohybe tak nebolela a akousi podivne páchnucou masťou mu natrel okolo oka, aby nemal monokel.
"Vezmeš... ma... so... sebou?" spýtal sa ho chlapec opäť.
Shadow sa k nemu posadil. "Prečo chceš ísť so mnou? Nič o mne nevieš."
Fascinoval ho. Akoby ho jeho tajomné čokoládové oči ťahali k sebe.
"Pretože... nemám kde ísť. Nikto ma nečaká. Nikomu nechýbam. A chcem... byť užitočný."
Zamaskovaný muž sa na neho pozrel. Mal takú detskú tvár. Smutné oči. Jazvy po bitkách.
"Neviem, či by si mi bol užitočný. Ja som... Jediné čo robím je, že zabíjam ľudí. Aj tak so mnou chceš-"
"Áno!" ani ho nenechal dohovoriť a hneď zakričal. "Budem robiť všetko, čo mi povieš! Zachránil si mi život, dlhujem ti."
"Dobre teda. Beriem ťa. Ale mám podmienky. Za prvé: Nebudeš sa ma na nič pýtať. Na meno. Na pôvod. Na zámer. Na nič. Za druhé: vymyslíš si nové meno. A za tretie: naučím ťa aspoň ako-tak bojovať. Nemusíš vedieť zabíjať, stačí, keď sa budeš vedieť brániť."
"Beriem! Ale... Aké meno si mám vymyslieť? Ja neviem..." začal tuho premýšľať. Po chvíľke povedal: "Zachránil si mi život. Daj mi meno ty."

Medzitým sa k nim dostavil mierne podgurážený chlap s vrecom ryže: "Páči sa, Shadow."
Muž so šatkou na tvári mu podal mince a dokonca aj poďakoval.
"Poď. Odnesieme to teraz Emitovi a zbalíš si veci. Odchádzame."

Starček so starenkou neradi videli, že sa ich hosť tak skoro poberá preč. A ešte k tomu s mužom akým je Shadow. Ale kedže pre nich obaja urobili veľa, nemohli ani len protestovať.
"Bolo nám s tebou dobre, Korenori," usmiala a starenka a pohladila chlapca po líci.
"Tu máš chlieb, niekoľko misiek ryže, víno a vodu," podal mu Emito batôžtek plný dobrôt a vydal sa pre jeho koňa.
"Dávajte si pozor. Obaja," so slzičkou v oku šepla Gujina.
"Ochránim ho, neboj sa," odpovedal jej Shadow.

Obaja sa vybrali pred domček, kde ich už Emito čakal s mladíkovým žrebcom.
"Dúfam, že nájdeš to, čo hľadáš," objal Korenoriho, "kedykoľvek nás príď navštíviť. Vždy budeš vítaný," rozlúčil sa s ním.
Shadow nasadol na koňa a počkal, kým Korenori vysadne na toho svojho.
"Monty. To je tvoje nové meno."
Zakývali starčekovi a starenke a vydali sa na cestu plnú dobrodružstva.


Napíšte mi, aký máte názor na prvotné stretnutie Shadow Lorda a Montyho?
Páčilo sa vám viac jeho pôvodné meno alebo toto nové?

(Už pracujem na špeciály o Warenovi, mohol by byť niekedy začiatkom marca)
Skúste mi napísať vaše nové teórie :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ~Freya ~Freya | Web | 23. února 2018 v 18:29 | Reagovat

Montyyy, zlatúch to je :D Že tintítko, umrela som :D Ale hej, sedí mi to k nemu a jeho začiatkom. Len by ma zaujímalo, ako Warren došiel na meno Monty (nepapal náhodou Monte?)

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 23. února 2018 v 18:30 | Reagovat

[1]: Že? Aj ja hovorím, že je zlatuch. Chcela som odľahčiť situáciu :D
Hm. To je dobrá otázka. Porozmýšlam a možno to niekde dám :D

3 Sayami Sayami | E-mail | Web | 23. února 2018 v 19:44 | Reagovat

Netušila som, že to mal ťažké s otcom... A že by bol tohto schopný, aj keď... ľudia sú všeličoho schopní, takže... Hlavne, že sa z toho chlapec dostal a že začal nový život s Warenom. Bolo pekné čítať o jeho živote s babičkou a dedulom, ale zas vďaka Warenovi zosilnel a už si k nemu nikto tak nedovolí ako kedysi.
Veľmi pekná kapitola. :)

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 24. února 2018 v 5:45 | Reagovat

[3]: Jo, to boli Montyho tajné rany, ktoré ho trocha poznačili ale nakoniec nie až tak, ako si myslel. Waren mu pomohol a za to mu bude navždy vďačný. Som rada, že sa kapitolka páčila :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama