Z úcty k minulosti╩ 49╩

14. července 2018 v 17:14 | Sayuri |  Z úcty k minulosti
Kapitola štyridsiadeviata: V objatí nového sveta

→ Kapitola neprešla korektúrou ←



Narhari cválala na koni naprieč krajinou. Až teraz konečne pochopila, aký je svet veľký. Poznala len zopár miest, aj to väčšinu iba z malého okienka kráľovského koča.Nemusela nikomu povedať kam ide ani ako dlho sa na danom mieste zdrží. Konečne bola slobodná.
Monty ju na želanie svojho pána nasledoval. Sprevádzal ju na každom kroku a nikdy ju nespustil z očí. Za ten čas, ktorý spolu cestovali sa skamaráti. Hoc bol Monty stále mladý a ustráchaný, v jej spoločnosti sa cítil príjemne. Bol šťastný, pretože sa ich cesta zaobišla bez problémov. Kam prišli, tam im pomohli, prichýlili ich, dali im vodu aj jedlo. Narhari ľuďom spievala pesničky a Monty pomáhal na poli alebo kácal drevo. Bol to pokojný život aký si Narhari vždy predstavovala. Len jedna vec tomu chýbala...
Prešli hranicu novej provincie, ktorej meno však nepoznali. Obyvatelia tu boli šťastnejší než inde, pracovitejší, pohostinnejší...
Pri honosných domoch sa rozprestierali polia bohaté na úrodu, ktoré ľudia s úsmevom obrábali. Na veľkých plantážach rástli kvety nevídaných farieb a tvarov, ktoré Narhari doteraz nevidela.
"Oddýchneme si?" navrhol jej Monty.
Zoskočila s koňa a natiahla sa.
Mladík sa zložil na trávu, ľahol si do čerstvých stebiel a sledoval pohybujúce sa oblaky.
"Chceš niečo jesť? Máme ešte koláče," ponúkla mu Narhari a Monty ich s radosťou prijal. To dlhé cválanie ho poriadne vyhladovalo.
Narhari si sadla k nemu, na čo sa Monty hneď zháčil.
"Ušpiníš si šaty! Počkaj, dám ti deku!" chcel sa postaviť, no dlhovlasé dievča ho za ruku stiahlo naspäť.
"Nie som z porcelánu. Nemusíš sa ku mne správať ako k šľachtičnej, už dávno ňou nie som."
Monty sa stále necítil úplne komfortne. Nerád jej tykal, pretože ešte pred chvíľou bola princeznou, ku ktorej sa ledva mohol priblížiť, a on na si na pravidlá potrpel. Celý život ich nasledoval a svet bez príkazov a etikety sa mu zdal priveľmi chaotický.
"Chýba ti niekto doma?" spýtal sa jej, aby vyplnil trápne ticho v čase, keď počas horúceho slnka oddychovali aj vtáčky a preto neštebotali.
"Kde je vlastne môj domov? V paláci, kde zabili moje dieťa? V Adalrico, kde len prekážam?" V jej hlase bolo stále cítiť smútok a krivdu. Hoc svoj osud začínala pomaly akceptovať, nevedela sa zo všetkým hneď a zaraz vyrovnať.
"Ale vrátite... Teda, vrátiš sa, však?" Monty ju nesmierne ľutoval, aj keď jej to nechcel ukazovať. Sám vedel, ako ľudia taký prístup neznášajú.
"Možno. Uvidím, či nenájdem lepšie miesto pre život."
Spomenula si na matku, na Risu a aj na kráľovský pár. Mala ich rada. Z ničoho ich neobviňovala. Pravda však bola, že v ich prítomnosti nedokázala zabudnúť. Stále si prehrávala čo sa stalo a v jej mysli to bežalo zas a znova. Jedinú vec, ktorú skutočne ľutovala bolo, že opustila Warena. Ale vedela, že ho uvidí znova. Sľúbila si, že keď sa najbližšie stretnú, bude pred ním stáť ako silná a hrdá žena bez minulosti, ktorá je pripravená stať sa jeho manželkou. Musí na sebe zapracovať, aby ten sľub mohla dodržať.

Čas ubiehal a oni stále blúdili. Prechádzali cez rieky, hory či lesy, až sa v jednom stratili. Hoc Narhari milovala prírodu aj stromy vôkol seba, pocit, že sa nevie z labyrintu dostať sa jej čoraz viac nepozdával.
"Môžem vám pomôcť, mladá pani?" ozval sa mužský hlas. Monty tasil meč, Narhari sa preľakla.
"Nechcem vám ublížiť. Prosím, odpusťte mi, že som vás vyľakal," podišiel k nim muž v čistom oblečený, ťahajúc za uzdu svojho čierneho koňa.
Keď sa Monty uistil, že meč, ktorý má neznámy za opaskom nepoužije, odložil ten svoj.
"Ako vidím, nie ste odtiaľto. Ale máte dobré reflexy."
"Už sme toho veľa zažili..." prehovorila k nemu Narhari.
"Zablúdili ste, však?"
Monty nerád priznával, že nevedel dostať princeznú do bezpečia.
"Bohužiaľ, áno. Ak by ste boli taký láskavý a ukázali nám cestu," usmiala sa na tajomného cudzinca, ktorého hnedé vlnité vlasy padali popod ramená.
"Samozrejme, pani zlatá. Ale bude lepšie, keď vás z lesa vyvediem. Je ľahké sa tu stratiť. Teda, ak vy a váš manžel nemáte nič proti," navrhol neznámy.
Narhari prikývla.
"Nie je to moja manželka! Je to manželka môjho pána!" nadul sa Monty na muža stojaceho oproti nemu.
"Monty!" okríkla no jeho spoločníčka. Načo ľuďom vysvetľovať kto sú a odkiaľ prišli? Cudzinca ich vzájomný vzťah aj tak nezaujímal.
"Odpusťte mi, prosím. To som nevedel."
"Nič sa nestalo. Nie je to predsa také dôležité."
"Prosím, nasledujte ma."
Monty aj Narhari vzali kone za uzdu a spoločne kráčali za mladým mužom, ktorý im pomáhal.
Kučeravý mladík, ktorý mal hlavu plnú iba ochranou princeznej, mal oči na stopkách a ľavú ruku na rukoväti svojho meča. Nebol zvyknutý na láskavosť a ochotu od druhých ľudí, takže aj od tohto, na oko dobrého muža, očakával zradu.
"Ak sa smiem spýtať, kam ste sa vybrali, mladá pani?" začal rozhovor cudzinec.
"Do neznáma. Túlame sa krajinou a spoznávame nový svet," povedala pravdu.
"Váš manžel ostal doma? Je to bohatý zemepán či vojak?"
Monty sa na jeho chrbát uprene zadíval. Prečo kladie osobné otázky?
"Vojak," odpovedala Narhari. "Ale... ako ste to vedeli?"
"Nuž, máte pekné šaty, osedlaného koňa a vybrané správanie. Buď pochádzate z bohatej rodiny, ktorá by vás ale istotne nenechala túlať sa lesom len s jedným spoločníkom, takže ste manželkou šľachtica alebo vysokopostaveného vojaka," odôvodnil svoju otázku.
Kráčali tmavým lesom. Nebo sa zatiahlo, oblaky nadobudli čiernu farbu a spustil sa mohutný dážď.
"Poďte za mnou, prosím. Tu neďaleko je drevenica, kde môžeme prečkať búrku," navádzal ich muž.
Čo ak nás tam bude čakať ozbrojená čata? Čo ak nás okradnú, zabijú...
Nie. Musím sa naučiť myslieť na pekné veci.
Pokarhal sa Monty v duchu a v tichosti muža nasledoval.

Mierne zmoknutí došli do chaty. Kone postavili pred malé drevené vráta. Narhari sa nepozdávalo nechať kone len tak na daždi, no do vnútra ich tiež nemohla zobrať.
Vošli dnu a posadili sa na veľký gauč. Muž im pripravil teplý čaj a priniesol bochník chleba.
"Toto je vaša chata?" prekvapilo Narhari, pretože muž vedel, kde všetko je a správal sa tu ako doma.
"Ach, nie. Je to chata pre pocestných. Každý týždeň sem niekto príde doniesť zásoby a upratať."
"To je šľachetné," usmiala sa Narhari pri hlte ovocného čaju.
"Ak sa smiem spýtať, ako sa voláte?" otočil sa aj na Montyho, ktorého meno už z predchádzajúceho oslovenia poznal.
"Volám sa Narhari. Toto je môj kamarát, Monty," predstavila ich.
"Ja som Shion. Rád vás spoznávam."

Ako na vás pôsobí Narhari a jej nový život?
A čo Shion, čo si myslíte, že od neho môžu čakať?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ~Freya ~Freya | Web | 15. července 2018 v 10:18 | Reagovat

Shion! On narušuje moju Holy Trinity... :( Čo mám robiť?

Ja mám taký neblahý pocit, že medzi Shionom a Narhari vznikne nejaký bond neurčitého charakteru a Warren bude hrozne žiarlivý v jednom momente a pobije sa so Shionom a potom zasiahne Narhari, ktorá sa nejako poraní v tom ich súboji a Warren potom "vytriezvie", že ju zranil a bude panikáriť a uvedomí sa a zistí sa, že Shion ju berie ako sestričku a bude overprotective a na záver z nich bude happy trojka kamošov :D toť moja teória

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 15. července 2018 v 10:28 | Reagovat

[1]: o Shionovi a Warenovi sa čosi dozvieš v nasledujúcej časti :) Uvidíme, ako sa vyvinie ich vzťah :D

3 Sayami Sayami | E-mail | Web | 17. července 2018 v 20:54 | Reagovat

SHIOOOOOOOOOOON!
To je sranda! Možno je svet tam ďalej krásny, ale stále dostatočne malý na to, aby spoznala toho.. toho Shiona! :O Páči sa mi to, celkovo opis v tejto kapitole pôsobil tak upokojujúco a som rada, že som sa dozvedela, čo má nové Narhari a Monty. :)  Taktiež ma upokojilo to, že sa mieni stať Warenovou manželkou :3 ♥
Teším sa na pokračovanie ^^

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 21. července 2018 v 6:32 | Reagovat

[3]: Som rada, že sa kapitolka páčila. O Shionovi sa dočítaš aj v tej nasledujúcej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama