Tiene minulosti •02•

9. listopadu 2018 v 18:00 | Sayuri |  Tiene minulosti
Kapitola druhá: Všetko, čo má byť stratené
Túto dokonalú ikonku vytvorila Soobin.



"To je Rossella Navarro. Nevedel som, že sa vrátila. Dávno tu nebola. Tuším, je to už sedem rokov..." ozývali sa šepoty ľudí na hlavnom námestí.
"Ako vidíš, toto sa nezmenilo." Massimo vedel, že ľudia skôr či neskôr začnú rozprávať.
"Neprekvapuje ma to. Vždy tu bola nuda a tak sa ľudia rozprávali jeden o druhom. Škoda len, že za chrbtom," odpovedala na jeho poznámku Rossella.
"Čo by som ti ešte mal ukázať? Chceš navštíviť Lorenza?" navrhol Massimo a potom pokračoval: "Vieš, toho chlapca, s ktorým si ako dieťa chodila." Uškrnul sa.
"A čo by som mu asi ak povedala? Čau Lorenzo, idem sa vydávať?"
Zrazu sa obaja zasmiali.
"Chýbala si mi," Massimo ju chytil za ruku a Rossella sa usmiala.
"Aj ty mne, braček."
"Ak ti starká alebo Vera povedia niečo... Nepekné... Vedz, že to tak nemyslia. Sú len... Prekvapení, že si zrazu opäť tu."
"Viem. S tým si nerob starosti. Zvládnem to."

Po chvíľke sa s ňou Massimo rozlúčil a odišiel pracovať do fabriky, kde sa hrozno menilo na víno.
Rossella pokračovala v potulkách mestom, až sa dostala ku kvetinárstvu.
Vošla dnu.
"Dobrý deň," pozdravila a prezrela si kvety, ktoré ponúkali.
Majiteľka ju privítala a opýtala sa, či jej nejako pomôže.
"Urobte mi malú kyticu z týchto kvetov," ukázala na ruže, tulipány a slnečnice.
Kvetinárka sa hneď dala do práce. Keď bola kytica hotová, Rossella zaplatila a odišla.
Skončila až na cintoríne.
Neďaleko hlavnej brány ležali dva pojené hroby.
Rodina Navarro - Reginela a Enzo.
Dátum úmrtia: máj 1992

"Odpusť mi, mama, že som pri tebe dlho nebola," šepla smerom k hrobu, na ktorom bol umiestnený portrét ženy a položila na neho kyticu.
"Ktovie, či by si na mňa bola hrdá..." Posadila sa na lavičku, ktorá pri hroboch stála.
"Opäť to musím prežívať. To, pred čím ste ma ty a otec chránili..."
So slzami v očiach vzlykala nad hrobmi rodičov, ktorých stratila príliš skoro.
"Ktovie ako by sa mi žilo, ak by ste tu ešte boli... Ktovie, akými by sme boli..."
No na dohady bolo príliš neskoro. Nebyť obrázkov, tváre rodičov by si sotva pamätala. Aj spomienky na prežité chvíle časom vybledli.
"Viem, vždy si vravela, že osud neexistuje. Ale ako mi potom vysvetlíš to, že som opäť tu? Po toľkých rokoch. Musela som prísť, nemala som na výber..." Po chvíľke uprela pohľad na svetlomodrú oblohu, po ktorej sa nepohyboval ani jediný mráčik.
"Byť opäť doma je zvláštne. Vždy som vravievala, že som sa mala narodiť niekde inde. Túžila som po živote vo veľkomeste, po luxusných kabelkách a športových autách. Tak prečo nie som šťastná, hoc to všetko mám?"
"Materiálne veci sú človeku na nič, ak ich nemá s kým zdieľať," odpovedala jej na otázku staršia pani, ktorá si vypočula celý jej monológ.
Rossella sa zháčila, nečakala, že jej výlev duše má nejakých svedkov.
"Prepáč, dievčatko, nechcela som počúvať," ospravedlnila sa babka, ktorá prišla zaniesť kvety na hrob nebohého manžela.
Rossella prikývla a postavila sa. Oprášila si červené kraťasy, pozdravila sa nečakanej návštevníčke a odišla.

Túlala sa mestom, spoznávala nové veci a so smútkom v očiach sa dívala na tie staré. Každý dom, každý strom, dokonca aj každý človek, ktorého od detstva poznala v nej vyvolával spomienky. Dobré aj tie zlé.
Niektoré veci si chcela navždy pamätať, tie druhé chcela navždy zabudnúť.
Sama nevedela, ako sa cíti. Videla na sebe stovky očí, ktoré ju súdiacim pohľadom sledovali, počula šepoty ľudí a vedela, že sa rozprávajú o nej. Pretože akonáhle sa tu jej auto zjavilo, stala sa témou číslo jedna.
Niektorí obyvatelia mestečka uzatvárali na námestí stávky o tom, ako dlho sa zdrží či prečo prišla.
"Nová stávka! Mallquere alebo Huddane?" vykríkol istý mladík.
Rossella prevrátila očami. Tieto reči jej neustále dvíhali žalúdok. Boje o prvenstvo, z ktorého v skutočnosti nikto nič nemal.
"Huddane! Mallquere sa nedožije Vianoc!" skríkol ktosi a Rossella sa zastavila.
"Pravda. Majú viac dlhov ako tržby. Už sa nedarí ani fabrike," znel ďalší hlas.
Hnedovlasé dievča sa otočilo k skupinke mužov, ktorí svoje ťažko zarobené peniaze dokázali staviť na také malichernosti. Tie posledné informácie ju však zaujali.

Zakrátko sa vrátila na haciendu a vyhľadala Veru, ktorá robila práve účtovníctvo. Tá inštinktívne zakryla papiere šanónom.
"Vinohrad krachuje?" spustila Rossella už vo dverách.
Vere sa rozšírili oči od prekvapenia, no zrazu rezignovane spustila ramená.
"Sme malé mesto, Vera. Takže, čo sa deje?" posadila sa na stoličku oproti nej a pohľadom prelietavala po dokumentoch.
"Nuž... Je to pravda. Produkcia sa znížila o polovicu, niektorí zamestnanci nedostali výplaty, pracujú tu defakto len preto, že našu rodinu roky poznajú. Máme kopec dlhov, ktoré nedokážeme splácať. Požiadali sme banku o ďalší úver, ale..." Vera si zaborila ruky do vlasov. Tieto slová sa jej museli hovoriť ťažko, pretože vinohrad bol pre ňu celý život.
"Prečo ste mi to nepovedali?"
"A čo by si urobila? Opustila by si Rím a prišla oberať hrozno? Nebuď smiešna. Nikdy si sa o vinohrad nezaujímala. Ani o nás. Tvoj život je inde a ty to dobre vieš." Nakričala na ňu a vybehla z izby.
Rossella zosmutnela. Nevedela, že mali také problémy. Ale možno mala Vera pravdu a bola to jej chyba. Vždy sa pýtala ako sa majú oni, no nikdy sa nestarala o vinohrad.
Prezrela si dokumenty. Dlhovali niekoľko tisíc, nesplatili ešte starú pôžičku a v tej dokonca ručili haciendou. Ak im banka nedá ďalší úver a oni neobnovia produkciu, prídu o všetko.
"Nemyslela to tak," povedal Massimo stojaci vo dverách.
"Nemusíš ju obhajovať. Mala pravdu. Aj ty si to myslíš."
Vysoký štíhly mladík s kučeravými vlasmi sa na ňu smutne zahľadel. Mal rád obe svoje sestry, nedokázal sa postaviť na ničiu stranu.
"Skočím do banky. Spýtam sa, čo môžeme robiť." Sebavedomo prehodila Rossella, vyšla von a nasadla do auta.

"Slečna Navarro, naozaj ma to mrzí. Vaša rodina je našim klientom už celé desaťročia, avšak teraz vám naozaj nemôžeme pomôcť. Na to, aby sme vám odsúhlasili druhý úver musíte splatiť ten prvý. Už v tom pôvodnom ste ručili haciendou. Bohužiaľ, nedá sa nič robiť," povedal Rosselle riaditeľ banky.
"A čo iné banky? Tiež nám nedajú pôžičku, keď máme jednu u vás?" hľadala riešenia.
Riaditeľ však pokrútil hlavou.
"Čo iné môžeme robiť?" spýtala sa.
"Nuž, ak nenájdete peniaze... Neostane nič iné ako vinohrad predať."
Rossella venovala mužovi v stredných rokoch neveriacky pohľad.
Ten vinohrad prežil celé storočie, prežil hlúpe vojny s inými rodinami, neverila, že by ho zložilo niečo také ako bola nízka produkcia.
"Ďakujem za váš čas. Dovidenia."
Odišla z banky a hodnú chvíľu stála pri aute. Musí niečo vymyslieť. Nestarala sa ani tak o vinohrad, ako o svoju rodinu. Tá hacienda pre nich bola všetkým. Celý ich život sa točil iba okolo vína. Ak to všetko stratia, neostane im už vôbec nič. Kam pôjdu? K nej do Ríma? To by nikdy neurobili.
Ak im nedá úver banka, bude musieť zohnať peniaze inde.

"Tu si! Hľadal som ťa," našiel ju jej brat.
"Nedajú nám ďalšiu pôžičku," smutne prehodila.
"Čo si čakala? My sme za nimi už boli a poslali nás do riti. Myslela si si, že keď k nim prídeš ty, Rimanka, že ten úver odsúhlasia?" prirútila sa k nim nahnevaná Vera.
"Vera!" ohrkol ju Massimo.
"Čo Vera? Roky sa tu pasujeme s problémami, museli sme sa uskromniť, aby sme mali na výplaty, ktoré sme posledný mesiac aj tak nedokázali vyplatiť, zatiaľ čo tuto panička si žila v luxuse. Teraz sa tu zjavíš, ktovie čo tu chceš a snažíš sa nás zachrániť? A ako? Myslíš, že nám peniaze spadnú z neba len preto, že máš titul a krásnu tváričku?"
"Vymyslím niečo," snažila sa hovoriť milo, nechcela sa so sestrou hádať.
"Iste. A prečo? Ty sa o vinohrad aj tak nezaujímaš, tak sa nehraj, že sa zrazu staráš."
Massimo k nej prišiel a chytil ju za rameno. Niečo jej šepol do ucha a tak sa trocha upokojila.
"Odvez nás domov. Kvôli tebe sme sa tu trepali cez celé mesto." Nasrdená sa jej vopchala do auta a čakala.
Massimo sa posadil na miesto spolujazdca. Rossella už nemala na výber, musela ich odviesť.
Keď nastupovala do auta, všimla si uprený pohľad muža. Niečím ju zaujal...


03│
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 10. listopadu 2018 v 13:49 | Reagovat

No, nečakala som, že jej sestra bude k nej taká nepríjemná. Mne to príde, že sa k Roselle zachovala nefér. Veď je skvelé, že sa dostala tam, kam chcela a je finančne veľmi zabezpečená. A to, že nemá až taký hlboký vzťah k vínu, tak to neznamená, že keď je z vinárskej rodiny, tak automaticky to musí aj zbožňovať. :O Takže trochu mám pocit, že jej sestra jej tak trochu dosť závidí... alebo je tu možnosť, že je zničená z ich finančného stavu a preto je na ňu odporná. No som zvedavá, ako sa tie ich vzťahy vyvinú a či Rosella na niečo príde.
Som zvedavá, koho si to všimla. Snáď toho sexy chlapa z titulného obrázku.:3 :D A inak, nemám rada intrigy, takže nepadlo mi vhod čítať, ako hneď všetci preberajú Rosellu. :/ No ale hádam si to nebude všímať ani riešiť.
Zaujímavá druhá kapitolka. :) Teším sa na ďalšiu :)

2 Joina Joina | Web | 13. listopadu 2018 v 17:20 | Reagovat

Tak a teď jsem zvědavá co tedy Rossella vymyslí.
Hodně mě dojalo, když dávala ty květinky na hrob.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama